Zdá sa, že presun kultúrneho života do online priestoru prináša – okrem všetkých negatívnych dosahov – aj potenciál prehodnocovania obvyklých dramaturgií aj u tak klasicky profilovaných telies, akým je Štátny komorný orchester Žilina. Upútanie pozornosti diváka predstavuje vo virtuálnom svete iné výzvy než snaha o udržanie a neraz aj „neodstrašenie“ abonentného publika. Možno to boli tieto špecifiká doby, ktoré stáli za vcelku pozoruhodnou dramaturgiou koncertného večera 18. 2. prinášajúcou výlučne hudbu slovenských skladateľov. V spolupráci s Jurajom Čižmarovičom (husle, dirigent) zazneli slovenské diela od 19. storočia až po premiéru ešte stále „čerstvej“ kompozície z roku 2019 od Ľubice Čekovskej.

Dramaturgicky hodnotným bolo už začatie koncertu Rondom pre sláčiky (1881) Jána Levoslava Bellu, keďže kompozičná tvorba tohto skladateľa stále čaká na úplnú resuscitáciu v našom kultúrnom priestore. Bellovo galantne „šarmantné“ dielo vystriedala rozjímavá Ária (zo Suity v starom slohu pre sláčiky; 1982) Milana Nováka, ktorého hudba znie v posledných rokoch tiež skôr sporadicky. Nasledovala kontrastná dvojica diel Ilju Zeljenku, konkrétne AdagioHudby pre Warchala (1987) a dnes už azda „obligátna“ Musica slovaca pre sólové husle a sláčiky (1975). Takpovediac vo sviežom duchu koncert pokračoval Suitou pre sláčiky (časti: Pastorale, Sarabanda, Scherzando, Tarantella; 2005) Ladislava Kupkoviča. Suita pochádza zo skladateľovho neskorého tvorivého obdobia naplneného klasicistickými ašpiráciami a hedonistickým nazeraním na kompozičnú matériu. Zástoj najmladšej skladateľskej generácie reprezentoval na koncerte opus Petra Javorku Flashes I, skomponovaný pre Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala ako príležitostné dielo v roku 2012. Javorkov vyjadrovací aparát sa v skladbe pohybuje na pomedzí mierne dramatickej výrazovosti, zvukového hľadačstva a perkusívnych efektov. Z iného brehu sa poslucháčom prihovárala premiéra skladby Silent Waltz (2019) Ľubice Čekovskej, ktorej husľová verzia zaznela už v spomínanej premiére. Čekovskej valčík oplýval skôr cross­overovými ambíciami s potenciálom prihovárať sa predovšetkým tradične orientovanému publiku. Dramaturgickým vrcholom koncertu bola Meditácia pre husle, tympany a sláčiky (1995) Vladimíra Godára, v ktorej Čižmarovič preukázal svoje sólistické schopnosti a výrazové dispozície. Dielo reprezentuje Godárovu menej známu „disonantnú polohu“ apropriačne narábajúcu s materiálom z Beethovenovho posledného sláčikového kvarteta (Muss es sein?). Program koncertu sa na záver večera oblúkom vrátil ku konštitutívnym pilierom slovenskej hudby. Po filozoficky meditatívnom Godárovi zaznela virtuózna a harmonicky značne pitoreskná Serenáda op. 5 pre sláčiky (časti: Pochod, Uspávanka, Scherzo, Nocturno, Finale; 1933) Eugena Suchoňa.

Ostáva poznamenať, že aj v časoch krízy má hudba potenciál predstavovať nielen hodnoty, ale aj odvahu a progresívnosť, čoho dôkazom bol tento koncert. Želám si, aby Štátny komorný orchester sprevádzala súčasná hudba často aj v budúcnosti a upútala tiež mladé publikum bažiace po aktuálnosti a novinkách i zo sveta klasickej hudby.

Článok bol uverejnený v čísle 03/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.

Updated: 27. 04. 2021
x