Jednou z nečakaných výsad aktuálnej situácie a prechodu kultúrnych podujatí do online sféry je, že aj človek za normálnych okolností presýtený kultúrnou ponukou Bratislavy si poľahky môže pozrieť koncerty telies, o ktorých väčšinou číta na stránkach tohto časopisu, no ísť fyzicky na miesto ich konania by sa odhodlal len málokedy. Na­príklad do žilinského Domu umenia Fatra možno len na exkluzívny koncert v rámci Allegretta… No teraz je všetko inak, možno nahliadnuť aj do bežnej koncertnej prevádzky, zo zvedavosti sledovať tamojších umelcov, porovnať úroveň… Príležitosť sa mi naskytla na youtubovom kanáli ŠKO Žilina, na ktorom bol 11. 3. odpremiérovaný koncertný večer dychovej sekcie orchestra. Predstavilo sa konkrétne deväť hráčov: Klára Přecechtělová (flauta), Jozef Kováčik, Miroslav Ivaniš (hoboje), Bibiána Bieniková, Pavol Púchovský (klarinety), Ján Mazán, Vladimír Hvizdák (fagoty), Nazar Spas Ján Budzák (lesné rohy), pričom tretinu z nich tvorili hostia. Vzniklo tak generačne aj temperamentom rôznorodé zoskupenie, ktoré pod umeleckým vedením Bibiány Bienikovej ponúklo dve klasické diela obsadením zodpovedajúce danej konštelácii nástrojov: najprv Mozartovu Serenádu č. 11 Es dur KV 375 pre okteto (bez flauty) a Petite symphonie Charlesa Gounoda pre kompletné noneto. Výber pomerne konvenčný, hoci nie nezaujímavý. Hlavné však je, že orchester naďalej vyvíja aktivitu a siahnutie po komornom repertoári, v ktorom sa predstavujú kmeňoví orchestrálni hráči (hoci aj s hosťujúcimi kolegami), je potenciálne cestou hodnou nasledovania aj u ostatných slovenských orchestrov, pandémia­‑nepandémia…

Dve diela na programe delí historický hiátus vyše sto rokov, boli napísané pre konštrukčne odlišné nástroje, vznikli s odlišnou sociálnou funkciou. U Gounoda však evidentne ide o zámerné nadviazanie na klasicistické vzory, čím akoby „spätne“ legitimizovala interpretáciu oboch opusov na moderných nástrojoch. Nemusí to pritom automaticky znamenať zotretie štýlových rozdielov. Mozartova Serenáda, v ktorej je ťažiskové Adagio obklopené dvoma menuetmi, je brilantnou ukážkou umenia elegantne obísť (či dokonca tvorivo využiť) obmedzenia dobových nástrojov a popri nich prejaviť aj istú dávku humoru a dôvtipu. Aj tieto kvality hudobného textu komunikovala angažovaná hra umeleckej vedúcej, ktorá bola v pravom zmysle „hnacím motorom“ ansámblu. Harmónie dvojíc klarinetov a fagotov (usadených na pravej strane pódia z pohľadu diváka) vyzneli zvukovo plasticky a veľmi uspokojivo, solídnou oporou bolo aj zvukové „telo“ zoskupenia v podobe dvoch lesných rohov, menej uspokojivo však zapôsobili výkony hobojov; najmä prvý hoboj vo vyšších polohách mierne zápasil s kvalitou tónu aj intonácie…

V Gounodovi sa k oktetu pridala ďalšia žoviálna dáma, flautistka Klára Přecechtělová, a najmä v dobre zosúladených oktávových unisonach s klarinetom dodávala tejto francúzsky bezstarostnej (a chvíľami tiež humornej) hudbe sympatický lesk. Vyzdvihnúť treba aj bezpečné fagoty (vo francúzskom repertoári prirodzene posunuté viac do chúlostivých vyšších polôh) a ukrajinského člena ŠKO Nazara Spasa, keďže prvý lesný roh v tomto diele na viacerých miestach zastáva úlohu akéhosi spiritus movens a jeho part si vyžaduje nielen technicky pripraveného, ale aj osobnostne výrazného hráča. Spas určite spĺňa tieto predpoklady a v jeho súčinnosti so skúseným sólistom a komorným hráčom Jánom Budzákom dožičili lesné rohy výslednému zneniu aspoň náznak symfonickej dimenzie.

V neposlednom rade treba tiež spomenúť jednoduché, no vkusné nasvietenie priestoru (žiadna ponurá šeď…), réžiu aj zvukovú kvalitu prenosu. Drobné detaily, ktoré však v prostredí navzájom si konkurujúcich online podujatí určite zavážia.

Článok bol uverejnený v čísle 04/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.

Updated: 28. 04. 2021
x