V prvej polovici minulého storočia pôsobilo na americkej scéne mnoho jazzových hudobníčok. Neboli to len klaviristky a speváčky, ktoré bola spoločnosť ochotná ako-tak akceptovať ako sólistky, ale aj hráčky na dychových nástrojoch ako saxofón, trúbka či trombón, ktoré boli dlho aj v jazzovej komunite považované za ,,mužské”. Väčšina inštrumentalistiek preto našla svoje miesto v čisto ženských swingových bigbandoch. Veľký dôraz na vzhľad a krásu namiesto hráčskych kvalít iba podporoval spoločenské predsudky o nekvalite žien-hudobníčok. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa len máloktorá stala členkou mužského bigbandu. Výnimočnou osobnosťou jazzového trombónu bola afroamerická hudobníčka, aranžérka a skladateľka Melba Liston, ktorá pôsobila v bigbandoch pod vedením takých legiend ako Dizzy Gillespie, Gerald Wilson či Count Basie.

Melba Doretta Liston sa narodila r. 1926 v Kansas City do rodiny zapálenej pre hudbu. Keď mala 7 rokov, otvárali na základnej škole hudobnú triedu a Melba si spomedzi všetkých nástrojov vybrala trombón, ktorý ju raz vo výklade obchodu očaril svojou blyšťavou krásou. Napriek tomu, že pochádzala z chudobných pomerov, rodičia kládli veľký dôraz na vzdelanie a Melbe trombón kúpili. Nedosiahla vtedy ani po 6. polohu a hrať sa učila viac-menej ako autodidakt. Výnimočne nadané dieťa v nasledujúcom roku pozvali na sólové vystúpenie do miestneho rozhlasu. S jazzovou hudbou sa prvýkrát stretla ako desaťročná, keď sa rodina presťahovala do Los Angeles. Pod vedením multiinštrumentalistky a hudobnej pedagogičky Almy Hightowerovej sa v školskom mládežníckom bigbande naučila čítať noty, vzdelávala sa v hudobnej teórii a harmónii. Po ukončení strednej školy vstúpila ako 16-ročná do hudobnej únie, ktorá sprostredkovávala prácu a zabezpečovala lepšie podmienky pre hudobníkov. Prvé zamestnanie získala ako trombonistka v divadelnej kapele Lincoln Theater v Los Angeles a zároveň krátko spolupracovala aj s veľmi populárnym čisto ženským bigbandom International Sweethearts of Rhythm zloženým z bielych aj farebných žien. Po uzavretí divadla r. 1944 získala angažmán v bigbande trubkára, aranžéra a skladateľa Geralda Wilsona. Napriek veľkému nadaniu inklinovala viac ku komponovaniu a aranžovaniu než k hraniu a improvizácii a postupne začala pre Wilsonov orchester prepisovať jednotlivé hlasy z partitúr a neskôr aj aranžovať: „Wilson bol skvelý aranžér a veľa som sa od neho naučila. Vďaka nemu som sa zoznámila so všetkými: s Dizzym Gillespiem, Countom Basiem, Dukom Ellingtonom či Charliem Parkerom. Bola som v ich spoločnosti vítaná, čo bolo pre mňa veľkým požehnaním. Nie každý mal také šťastie dostať sa do ich blízkosti.“ Aj keď boli jej veľkými vzormi trombonista, aranžér a kapelník Tommy Dorsey a trombonista Law­rence Brown z orchestra Duka Ellingtona, Melba nesmerovala ku kariére sólistky v prvej línii, hoci bola na vysokej hráčskej úrovni. Sama preferovala skôr blues či pomalšie balady a odrážalo sa to aj v jej skladateľskom štýle. Typickým príkladom je jej pomalá skladba pre bigband Warm Mood, ktorá je zaznamenaná na šelakovej platni s názvom Gerald Wilson and His Orchestra – One O’Clock Jump/Warm Mood (Black & White Records, 1946).


Prvé nahrávky a rešpekt
V 2. polovici 40. rokov spolupracovala s kapelou svojho spolužiaka zo strednej školy, tenorsaxofonistu Dextera Gordona. Na štúdio­vej frekvencii pre Dial Records r. 1947 dopĺňali kvinteto s Gordonom a Listonovou klavirista Charles Fox, kontrabasista Red Callender a bubeník Chuck Thompson. Vznikli nahrávky dvoch skladieb – Mischievous Lady (kompozícia D. Gordona venovaná práve Melbe) a Lullaby of Rhythm od Bennyho Goodmana. Počuť v nich Listonovej precíznu a muzikálnu interpretáciu vypísaných, ako aj improvizovaných častí. V knihe American Women in Jazz (Seaview Books, 1982) priznáva, že sa improvizovať hanbila a nahrávať v štúdiu vôbec nechcela. Neskôr však mala z nahrávok s Gordonom veľkú radosť, pretože sa vďaka nim predstavila po boku mladých profesionálnych jazzmanov ako rovnocenná hudobníčka, čo jej prinieslo rešpekt v jazzovej komunite, ako aj charakteristickú prezývku „mama“. Gordon vždy vravel, že Melba bola už počas strednej školy hudobne ďalej ako jej spoluhráči. Pomáhala im a naliehala, aby sa učili harmonické štruktúry skladieb, vnímali stavbu aranžmánov a skúšali komponovať.


Trombón zavesila na klinec
Po rozpade orchestra Geralda Wilsona r. 1948 sa Melba Liston pridala k bigbandu Dizzyho Gillespieho v New Yorku. V tom čase boli jeho členmi aj saxofonisti John Coltrane, Paul Gonsalves a klavirista John Lewis. Melba bola z tohto zoskupenia nadšená, z jednotlivých osobností aj ich progresívneho prístupu k hudbe. Bigband sa však kvôli finančným ťažkostiam už po roku rozpadol. Po krátkom angažmáne v orchestri Counta Basieho prijala r. 1949 ďalšiu ponuku, keď G. Wilson zostavoval jednorazovú kapelu na turné s Billie Holidayovou po južanských štátoch USA. Táto skúsenosť bola pre ňu extrémne vyčerpávajúca a skľučujúca. Zapríčinil to historicky silný rasizmus na juhu Ameriky aj vtedajšie segregačné zákony, ktoré vytvárali pre Afroameričanov nehostinné prostredie. Počas zájazdu boli často nútení prespávať v autobuse, ak nenašli vhodné rasovo oddelené ubytovanie. Čím južnejšie cestovali, tým sa zmenšovalo publikum i záujem o ich hudbu....

...pokračovanie článku v čísle 10/2020. Teraz aj v PDF tu.

Updated: 23. 10. 2020
x