Prvé jazzové legendy pochádzali z rôznych pomerov, od nemanželských detí z okraja spoločnosti až po privilegovanú bohatú spoločenskú vrstvu. V dobre situovanom prostredí sa narodila aj bubeníčka, ktorá bola jednou z prvých všeobecne uznávaných a angažovaných hudobníčok. K bicím nástrojom sa dostala vďaka agilnosti svojho otca a jeho túžbe po kapele tvorenej ôsmimi dcérami. Hudobne mimoriadne nadaná, so zmyslom pre efektnú, no vkusnú šou, opustila Viola Smith tento svet 21. 10. v obdivuhodnom veku 107 rokov. Vďaka nej ostalo našej generácii množstvo rozhovorov s neoceniteľnými spomienkami na prvú generáciu jazzmanov.

Viola Clara Schmitz (neskôr Smith) sa narodila r. 1912 do bohatej hudobníckej rodiny v Mount Calvary v štáte Wisconsin ako ôsme z desiatich detí. Otec Nicholas Schmitz bol profesionálnym kornetistom a vlastnil reštauráciu s tanečnou sálou v blízkosti mesta Fond du Lac. Komfortný život s plateným domácim personálom umožňoval deťom nadštandardné vzdelanie a život v luxuse. Všetci museli hrať povinne na klavíri, najstaršie sestry dostávali súkromné hodiny a neskôr samy učili mladších súrodencov. Rodina disponovala dvoma klavírmi a organom a dcéry aj synovia sa pri nástrojoch striedali tak, aby každý mohol cvičiť aspoň polhodinu denne cez školský rok a dve hodiny cez prázdniny. Ich otec vždy sníval o dievčenskom orchestri a začiatkom 20. rokov začal z dcér formovať kapelu. Každej pridelil nový nástroj – najstaršia Loretta zostala ako jediná pri klavíri, Mildred hrala na husliach, klarinete a so­pránsaxofóne, Lila na alt- a Sally na tenorsaxofóne, Edwina na trúbke, Irene na trombóne, Erma na vibrafóne a bendže a Viola dostala v trinástich rokoch bicie nástroje, čo bolo podľa jej slov tým najväčším šťastím. Jej prvým učiteľom bol bratranec, neskôr chodila na súkromné hodiny k bubeníkom z kapiel, ktoré sprevádzali muzikálové, operné a baletné predstavenia – tzv. „pit bands“ alebo „pit orchestras“ v Chicagu.


Smith Sisters Orchestra a „Kokety“
Schmitz Sisters Family Orchestra (neskôr známy pod názvom Smith Sisters Orchestra) poskytoval dospievajúcej Viole priestor pre rozvíjanie hráčskych schopností a prispel k jej zviditeľneniu. Počas strednej školy sestry pravidelne hrávali vo vaudevillových divadlách a kinosálach spadajúcich pod sieť Radio-Keith-Orpheum (RKO). Vďaka otcovi, ktorý sa naplno venoval role manažéra aj aranžéra, sa každé letné prázdniny vydali na koncertné turné po regióne. V tom čase boli populárne tzv. hudobné súboje v rádiách a Smith Sisters sa na jednom takom zúčastnili v Chicagu proti čisto mužskej zostave. Zaujímavé je, že si do súboja nevybrali bežnú skladbu vtedy mainstreamovej populárnej tanečnej hudby, ale úpravu Gershwinovej Rhapsody in Blue. Zdroje už však neuvádzajú, či súboj vyhrali alebo nie. Zlomovým bolo vystúpenie v talentovej šou Major Bowes Amateur Hour v r. 1936, vysielanej rozhlasom z New Yorku, vďaka ktorému získali dievčatá spolu s ostatnými hudobníkmi zo súťaže angažmán na 10-mesačné turné po USA.


Napriek dobre naštartovanej kariérnej dráhe rodinného orchestra sa viaceré zo sestier kvôli manželstvu či inému povolaniu rozhodli kapelu opustiť a v hudobnej profesii zostali len Viola a Mildred. Spoločne založili dámsky swingový bigband The Coquettes. Jeho frontmanka a speváčka, pôvabná Frances Carroll, dokázala svojím dynamickým dirigovaním a tanečnými pohybmi pretvoriť koncert nielen na zvukovo, ale aj vizuálne pútavú šou. Dôkazom je deväťminútový krátkometrážny hudobný film z produkcie Warner Brothers z r. 1940 Frances Carroll and „The Coquettes“, na ktorom je zaznamenané aj virtuózne sólo Violy Smith­ovej v skladbe Snake Charmer. Okrem svojej energickej hry pútala pozornosť verejnosti aj originálnym rozostavením sú­pravy dvanástich bubnov, pričom dva z nich (prechodové) mala postavené na úrovni hlavy, jeden z pravej a druhý z ľavej strany. Bol to jej charakteristický znak, vďaka ktorému bola ihneď rozpo­znateľná a prekvapivo ju v tom žiaden bubeník neokopíroval. Viola mala vynikajúcu techniku hry a nápadito využívala rôzne farby bicích a perkusívnych nástrojov. Hrala s veľkým nasadením a rytmickou istotou aj v rýchlych swingových tempách. V 12-člennom orchestri sa stala...

... pokračovanie článku v čísle 12/2020. Teraz aj v PDF tu.

Updated: 05. 01. 2021
x