Na nedávno zosnulú legendu poľskej hudby Krzysztofa Pendereckého si spomíname v komentovanom prepise výberu z rozhovoru, ktorý s ním pre Slovenskú televíziu nakrútila muzikologička, televízna scenáristka a režisérka Eva Holubánska-Bartovičová pred otváracím koncertom festivalu Melos-Étos 7. novembra 1999.

Tento rozhovor patrí k najvzácnejším, ktoré sa mi podarilo počas mojej vyše tridsaťpäťročnej mediálnej kariéry získať. Ďakujem všetkým, ktorí mi ho pomohli uskutočniť. Nevznikal vôbec jednoducho. Bolo to veľmi zvláštne. Z dnešného pohľadu až nezvyčajné. Aj tá doba, tie roky... Asi desať rokov po tzv. nežnej revolúcii sme ešte mohli slobodne, podľa vlastného uváženia tvoriť aj na televíznej obrazovke umenie alebo ho propagovať. Prinášať ozajstné hodnoty pre ľudí. Podarilo sa mi vtedy navrhnúť a spoločne s rozhlasovým kolegom Andrejom Zmečkom vyprofilovať prestížny cyklus Fragmenty umenia. Bol o hudbe, aj o výtvarnom umení a multimediálnych súvislostiach. Cyklus bol tri razy zrušený a znovu obnovovaný, no podarilo sa nám v ňom zachytiť dnes už vzácne exkluzivity. Patrí k nim aj film o otváracom koncerte festivalu Melos-Étos 1999 s Krzysztofom Pendereckým.
Vtedajší členovia festivalového výboru Slávka Ferencová a Ivan Marton ma ešte rok pred bratislavskou premiérou Pendereckého Creda upovedomili, že plánujú jeho uvedenie aj s osobnou účasťou autora. Odvtedy sme to nakrúcanie pripravovali. Podmienkou bolo oznámiť mi včas termín, aby som vedela zabezpečiť výrobu v televízii a aspoň krátky rozhovor s maestrom. To sa ukázalo ako problém, lebo on vraj rozhovory zásadne nedáva. Vybavovalo sa to asi trištvrte roka cez Pendereckého manažment a nevedeli sme, či úspešne, alebo nie. A ja som si nevedela vôbec predstaviť, ako prinesiem obsiahlejší materiál, aspoň 8- až 10-minútový blok do magazínu Fragmenty umenia o premiére diela na festivale bez rozhovoru s Krzysztofom Pendereckým, ale aj bez ochoty orchestra Slovenskej filharmónie účinkovať bezodplatne viac než 30 sekúnd, čo je medzinárodná právna norma na spravodajský šot.
Napokon sa to podarilo. Bol to doslova zázrak. Predtým som ešte organizátorom festivalu posielala svoj profesijný životopis s filmografiou i dovtedajšími oceneniami. Manažment Pendereckého potvrdil, že maestro nám bude k dispozícii presne od 13.00, hneď po skončení generálky. Venuje nám hodinu času na rozhovor a môžeme neobmedzene nakrúcať aj na generálke.        
Čo vás ku komponovaniu inšpiruje?
Myslím, že nie je potrebná nejaká špeciálna inšpirácia, pretože za tie roky som sa naučil zapisovať to, čo je v mojich predstavách. Chcem, aby moja hudba bola čo najviac nezávislá, ale predstavivosť treba podnecovať. Píšem hudbu od svojich najmladších rokov. Bol som celkom malý, keď som začal komponovať, mal som osem, či dokonca sedem rokov. Takže hudba – to je môj celý život.
Mal som šťastie, že v 50. rokoch, v päťdesiatomdeviatom, som ako úplne neznámy študent kompozície poslal na súťaž tri skladby a všetky tri dostali ocenenia. Tak sa vlastne moje meno objavilo zo dňa na deň. Potom prišli uvedenia na Varšavskej jeseni. A okrem toho, to je veľmi dôležité, som vlastne vyplnil istú medzeru, obzvlášť po tom období „šalejúcej“ avantgardy. Nikto nepísal oratóriá – okrem Messiaena. To už bola mŕtva forma. A takmer nikto, vlastne nikto... už nepísal symfónie. Po Bartókovi, Stravinskom bolo veľmi náročné vrátiť sa k symfonickej forme. A ja som mal na to odvahu. Potom to urobil aj Lutosławski, ale až po mne. Takže, v širšom poňatí sú moje korene vlastne silno zasadené v „klasickej hudbe“.
7. november 1999. Hneď ráno, už krátko po siedmej, inštalujeme techniku, skúšame si komponovanie záberov na nábreží a pri zadnom vchode do Reduty. So Slávkou Ferencovou sme dohodnuté, že hneď ako vyzdvihne maestra na recepcii Hotela Devín, prezvoní ma, aby sme zachytili aj ich príchod. Bolo to vzrušujúce, pretože nič sa nedalo zopakovať, nebol čas. Museli sme presne vedieť, čo chceme. Ako čo komponovať, aby sme nič neštylizovali a bez chýb autenticky nasnímali. Príchod maestra sme zvládli, dokonca aj nastupovanie do starobylého výťahu v Redute, cestičku úzkymi chodbami do dirigentskej miestnosti... Tam už skúšali sólisti Marta Beňačková a Radosław Żukowski. Dovoľujú nám nakrúcať skúšanie niektorých pasáží spoločne s maestrom. Ten predvádza svoju predstavu frázovania. Poľský basista viac ráz opakuje, kým to nie je dokonalé...
Skladateľské vzory, vplyvy...?
Ak by som mal vymenovať povedzme troch skladateľov, ktorí okrem iného bezprostredne ovplyvňovali moju hudbu, bolo by to veľmi ťažké... Je to prirodzene Bach, potom Beethoven... A ešte Wagner. Ten, ktorý v Poľsku nebol práve populárnym skladateľom. Ja sám som Wagnera objavil až v čase, keď som už býval v cudzine. Bol som jeho hudbou fascinovaný. Možno odtiaľ, z tej fascinácie Wagnerom, Brucknerom, pramení môj návrat k veľkej symfonickej forme. Títo skladatelia ma ovplyvnili. A čo sa týka Bacha, mám na mysli skladby ako pašie, bez Bacha by nemohli vzniknúť ani moje Pašie. To je jasné.
Presne o deviatej sa začína generálka. S orchestrom Slovenskej filharmónie, mnohopočetným Krakovským filharmonickým zborom, Bratislavským chlapčenským zborom a piatimi vokálnymi sólistami: Adrianou Kohútkovou, Janou Valáškovou, Martou Beňačkovou, Adamom Zdunikowským a Radosławom Żukowským. Obrovské množstvo muzikantov na pódiu, ba aj v pravej uličke pri sedadlách. Len s námahou sa kameraman Maroš Roll presúva tak, aby nikoho nerušil a získal čo najlepšie zábery. Už predtým sme si povedali, kde by mohol stáť a dohodli sa aj s hráčmi orchestra. Kvôli plynulému zvuku nevypína kameru, aby sme vedeli pri zostrihu uplatňovať ucelené hudobné ukážky. Toto sa ukazuje ako výhodné riešenie, keďže jednotlivé konkrétne frázy sa potom môžu vo finálnej strihovej skladbe kombinovať aj so zábermi z koncertu či z dirigentskej miestnosti. Už viac ráz predtým som tento postup použila. Vyžaduje si hudobnú erudíciu nielen režiséra, ale aj strihového majstra a je dosť náročný na skúsenosti, hudobný sluch, pamäť i čas...
Poľská kompozičná škola...?
Nebol som nikdy v nijakej skupine skladateľov. Povojnová poľská kompozičná škola, prirodzene, existovala – tak koncom 50., v polovici 60. rokov. Potom sa však naše cesty rozišli. Každý išiel úplne inou cestou. Ja som šiel inou, Lutosławski inou, Baird taktiež.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

Updated: 15. 06. 2020
x