Martin Ruman je vedúcim skupiny viol Slovenskej filharmónie, no hudobná verejnosť ho pozná aj ako aktívneho komorného hráča. Azda najširšie pole pôsobnosti nachádza v duu s klaviristkou Alenou Hučkovou, ktorého poslaním je prezentovať na Slovensku málo známy repertoár pre donedávna zaznávaného člena sláčikovej rodiny. Na jeseň minulého roka duo odprezentovalo svoje prvé CD I’ll Bid My Heart Be Still s tvorbou pre violu a klavír anglickej skladateľky Rebeky Clarkovej. A krátko na to odštartovala séria koncertov pod názvom Bratislavské violové večery, ktorej sľubný rozbeh na istý čas zabrzdila vírusová pandémia.

Na jesenných Konvergenciách ste spolu s Alenou Hučkovou predstavili váš prvý spoločný album a program tohto koncertu ste potom v decembri s menšími obmenami uviedli aj na prvom z Bratislavských violových večerov. Ďalšie pokračovanie cyklu sa v dôsledku pandémie muselo odložiť na neurčito. O čo sme teda ostali ukrátení?
V tomto roku sa malo odohrať ešte päť violových večerov. Prvý bol svojím spôsobom špecifický, lebo bol venovaný pamiatke Hansiho Albrechta a zazneli na ňom skladby z rokov 1919 a 2019. No naším základným cieľom bolo prispôsobiť dramaturgiu každého koncertu nejakej téme a na každom z nich uviesť premiéru. To platí pre moje koncerty všeobecne; na každom sa snažím do programu zaradiť slovenské dielo. Prvý tohtoročný violový večer, ktorý sa pre moje zdravotné problémy musel z konca januára presunúť na marec, keď bol z pochopiteľných dôvodov zrušený, mal mať ruský program v kombinácii s premiérou skladby Jevgenija Iršaia. V pláne bola Glinkova violová sonáta, Stravinského Elégia pre violu sólo a Rachmaninovova Violončelová sonáta...

 … v ktorej úprave?
To je zaujímavá história. Ako prvý ju upravil Lionel Tertis, no upravil z nej len dve vnútorné časti; prvá a štvrtá mu pripadali nudné. Hral teda len druhú a tretiu. Na jednom z koncertov sa zrazu objavil Rachmaninov, Tertis o tom píše v oboch svojich autobiografiách. Spomína, že po koncerte sa stretli na recepcii, kde sa majstrovi ospravedlnil, že neuviedol jeho dielo kompletne. Povedal mu, že prvá a štvrtá časť sa mu jednoducho zdajú nudné. Rachmaninov vraj na to odpovedal, že súhlasí, že nestoja za nič – no neviem, či Tertisovu spomienku treba brať so stopercentnou vážnosťou. (Smiech.) K Tertisovej úprave sme sa však nedostali. Existuje tiež verzia Vadima Borisovského, ktorý zrekonštruoval aj Glinkovu sonátu, a preto sme ich chceli uviesť spoločne. No po dlhom a márnom čakaní na noty sme nakoniec siahli po úprave americkej violistky Elaine Finovej. Verím, že sa nám podarí uviesť tento program v druhom polroku.

 A čo nasledujúce večery?
Ďalší program mal byť český – Bohuslav Martinů a jeho neskorá Sonáta pre violu a klavír, ďalej Serenáda pre dvoje huslí a violu a Madrigaly s premiérou skladby Víťazoslava Kubičku. Potom mal nasledovať koncert pre violu d’amour, kde sme vybrali Zeljenkovu Malú sonátu pre violu d’amour a klavír, Hindemithovu Sonáta op. 25, skladbu od Ludolfa Nielsena a premiéru nového diela od Ľuboša Bernátha. Oslovili sme ho preto, lebo jeho tvorba sa vyslovene hodí k charakteru violy d’amour. Je tu menší problém s tým, že Hindemith používa celkom iné ladenie, takže si budem musieť zaobstarať ešte jednu violu d’amour. Ďalší večer mal byť beethovenovský – Nokturno, Hobojové trio v Tertisovej úprave pre tri violy a oslovil som Marka Piačeka, aby nám napísal skladbu s parafrázami Beethovenových motívov – čo mu ide veľmi dobre. Mal by to byť štvorčasťový sonátový cyklus, no prvá časť by bola len pre violu a klavír, tretia pre violončelo a klavír a posledná pre všetky nástroje dohromady, čiže pre klavírne kvinteto. Posledným v pláne na tento rok malo byť uvedenie troch Bachových sonát pre violu da gamba – no vo verzii pre violu a akordeón s Borisom Lenkom. No a okrem toho by mal prísť ešte francúzsky a anglický program. Existuje veľa violového repertoáru, ktorý sa uvádza len zriedkavo, no určite stojí za to.

Viac v aktuálnom čísle.

Updated: 14. 05. 2020
x