Profesor Ladislav Burlas sa v apríli tohto roka dožil deväťdesiatich troch rokov a patrí teda k tým žijúcim hudobníkom, ktorí na vlastnej koži zažili peripetie vývoja slovenskej hudby od polovice 20. storočia až dodnes. Jeho hudobná kompetencia sa prejavovala v dvoch paralelných aktivitách – ako skladateľ bol v úzkom kontakte so znejúcou hudbou a ako vedec reflektoval nielen hudbu svojich kolegov-predchodcov, ale aj hudbu v jej širších filozofických súvislostiach. Dnes, s nadhľadom, ktorý zrelý vek prináša, sleduje dianie v spoločnosti a udržiava si triezvy pohľad na minulosť i budúcnosť.

Myšlienky o vývine...
Začnem vývinovými etapami slovenskej hudby. Jednou z červených nití vývoja u nás je vzťah k folklóru. Ako ste ho vnímali na začiatku svojho pôsobenia v hudbe?
Mal som šťastie, že ako študent muzikológie a kompozície som mal prístup k hudobno-folkloristickým, hudobno-historickým a kompozično-technickým poznatkom. Naučili sme sa rôzne štýly s ich charakteristikami, od gregoriánskeho chorálu po klasicizmus a barok. V 19. storočí, aj v desaťročiach, ktoré som prežil, existovala úcta k folklóru, snaha prehĺbiť národný charakter hudby, pretože v tom čase celá spoločnosť žila touto ideológiou, túžbou po sebarealizácii, po vlastnej charakterizácii. Vďaka tomu sa uskutočnila syntéza folklórnej tradície a súdobej hudby okolo roku 1900, teda domácej modálnej melodiky a hudby francúzskeho impresionizmu. Pre našich študentov v Prahe to bola veľká inšpirácia a vďaka tomu prišla generácia tzv. národnej moderny. Keď sa však toto udialo, folklorizmus postupne upadal a čoraz viac sa považoval za neaktuálny. Prekvapenie prišlo v posledných rokoch v podobe televíznej súťaže Zem spieva, naraz nám zovšadiaľ znie folklórny spev a sme nadšení, že to niekto obnovil...

Do hudby ste vstúpili v 50. rokoch 20. storočia. Napísali ste vtedy esej Myšlienky o vývine národnej hudby, v ktorej ste ako jeden z prvých formulovali opozíciu voči etablovanej generácii tvorcov. Do akého kontextu ste vtedy, ako mladý hudobník po škole, vstupovali? Aký bol váš životný pocit?
Na strednej škole nás informovali, ako sa formovala slovenská literatúra. Vďaka tomu folklórna tradícia prestúpila ako inšpirácia aj do vysokého umenia. Vznikli trvalé hodnoty, symboly syntézy – Suchoňova Krútňava, Moyzesove symfónie, Cikkerove skladby a pod. Keď žiaci videli, že toto má úspech, prišlo ďalších šesť, sedem či osem skladateľov, ktorí sa snažili byť tým aktuálnym národným skladateľom, ale už neuspeli. Prax ukazuje, že diela týchto skladateľov vysielajú len zriedka alebo ich nevysielajú vôbec. Ich mená nemôžem povedať... Vo svojej eseji som naznačil: „Páni, dosť bolo! Poďme ďalej. Čo bude ďalej?“ No a na to sa niektorí páni aj nahnevali. V tej dobe existovali rozmanité napätia – ideologické, nacionalistické (napokon, aj to je ideológia). Ako prichádzali politické režimy, boli takí, čo vychádzali v ústrety ideálu, ktorý vytýčili politici, nie umelci. Boli s tým problémy.

Potvrdil následný vývin vaše slová?
Vývin potvrdil, že opäť je dobré byť ľudový, zrozumiteľný, aby umenie oslovilo čo najväčší okruh obyvateľstva. Ako myšlienka je to zaujímavé, veď šírme kultúru. Je však otázne, ako sa to má robiť a kedy idea prestáva byť už len šablónou. Avantgarda 60. rokov sa stala novou vlnou, ktorá ignorovala definovaný ideál prístupnosti a zrozumiteľnosti. Hudba jej príslušníkov sa prestala hrať, elektroakustická hudba sa stala podozrivou. Nové inštrumentačné postupy, bohužiaľ, zachádzali až do krajností, keď sa retiazkami štrngalo o nástroj alebo keď sa do strún klavíra vkladal papier a skrutky. Bolo to atraktívne pre nezvyčajnosť, ale klavír sa mohol takým spôsobom aj zničiť. Tieto absurdity prichádzali aj schválne, aby skladatelia ukázali, že nesúhlasia s danou kultúrno-politickou koncepciou.

Dokázali sa skladatelia, ktorí vytvorili prvú podobu slovenskej národnej hudby, v 60. rokoch posunúť ďalej? Vytvorili podľa vás svoje najlepšie diela do 60. rokov alebo až neskôr?
Ich úroveň neupadávala, predstavovali aj naďalej stabilné umelecké stanovisko. Vývoj vždy prebieha tak, že po niečom sa žiada niečo iné. To niečo iné zašlo až do určitých extravagancií, ktoré postupne zanikli. Raz som si v Krakove pozeral vydané partitúry poľskej hudby, konkrétne dielo Karola Szymanowského. Pri mne stál kolega, radikálny novátor, a povedal: „Čo sa do toho pozeráš? Veď to už nemá cenu, to je už dávno zašlé.“ Lenže dávno zašlé sú jeho skladby a Szymanowského ešte nie.

Keď potom prišla reakcia na avantgardu 60. rokov v podobe návratu do minulosti v dielach Pärta, Schnittkeho, Pendereckého a iných, zaujala vás?
Stretol som sa s Arvom Pärtom v 60. rokoch počas týždňového zájazdu organizovaného zväzom skladateľov. Doniesol mi svoje partitúry a prosil ma...

...pokračovanie článku v čísle 10/2020. Teraz aj v PDF tu.

Updated: 23. 10. 2020
x