Alexander Albrecht

Bol skladateľ, dirigent a pedagóg. Patril k prvým skladateľom 20. storočia z územia dnešnej Bratislavy, ktorého hudba bola známa aj v zahraničí. Patrí medzi najvýznamnejších reprezentantov slovenského hudobného života prvých desaťročí 20. storočia (tzv. "stará slovenská skladateľská generácia", Hrušovský, 1964: Mikuláš Moyzes, Viliam Figuš-Bystrý, Mikuláš Schneider-Trnavský, Alexander Albrecht, Frico Kafenda).

Počas štúdií na gymnáziu (1895 – 1903) sa spriatelil s Bélom Bartókom a Ernestom von Dohnányim, s ktorými sa aktívne zúčastňoval na hudobnom dianí v škole i meste.

V roku 1921 nastúpil na miesto dirigenta a riaditeľa Cirkevného hudobného spolku (Kirchenmusikverein zu St. Martin). V priebehu niekoľkých rokov sa výrazne zvýšila úroveň umeleckej produkcie zboru a značne sa rozšíril jeho repertoár aj o novinky súčasnej hudby. Po ukončení činnosti spolku v roku 1952 sa začal intenzívnejšie venovať skladateľskej práci. V tom istom roku prestala existovať aj mestská hudobná škola. Albrecht však aj po ukončení svojej verejnej pedagogickej aktivity zostal v kontakte s mladými hudobníkmi a rozširujúc ich umelecký a estetický rozhľad výrazne ovplyvnil kariéru mnohých začínajúcich skladateľov (Ivan Parík, Dušan Martinček).

Vychádzal s neskororomantických stimulov, ale pretavil ich osobitným rukopisom lyrika so sklonom k striedmosti, rovnováhe a výrazovej sile svojho umeleckého posolstva.

"Určujúci faktor Albrechtovho skladateľského vývoja predstavovala aktuálna reakcia na novodobo sformované estetické kritériá. Jeho myšlienkový obzor obsiahol celoeurópsky kontext, vďaka čomu bol schopný prijímať široké spektrum podnetov. Vymanil sa spod všeobecnej nadvlády romantického idiómu, ktorý spojil so súčasnými trendmi a dodal mu punc vlastnej osobnosti.

Vo svojich začiatkoch (do roku 1925) Albrecht vychádzal z nemeckej romantickej tradície, predovšetkým z Brahmsa, zo súčasníkov mu bol blízky Reger, miestami však využíval aj prvky impresionizmu a expresionizmu. Bol výrazným syntetikom: odkaz minulosti konfrontoval s prítomnosťou; klasickú faktúru jeho skladieb vyvažoval nový spôsob hudobného zobrazovania. V Albrechtovom diele i na menšej ploche spoznávame individuálnu kompozičnú metódu, v ktorej závažnú formotvornú úlohu zohráva variačné rozvíjanie.

Kľúčovú oblasť Albrechtovho diela predstavuje komorná tvorba (Klavírne kvinteto, Sláčikové kvarteto D dur, Tri básne z cyklu Das Marienleben a i.). Vývin jeho hudobnej reči však možno pozorovať aj na rozsiahlej piesňovej tvorbe, ktorá prináša styčné body s piesňovou tvorbou romantizmu (Schubert, Schumann), no použité harmonické postupy a aplikácia moderných prvkov prekračujú hranice romantizmu (Rosenzeit, A szépség himnusza a i.). V rokoch 1925–45 využíva Albrecht bohatú kontrapunktickú prácu, odvážne harmonické postupy (osciláciu septimových a nónových akordov nad basovou zádržou) a prikláňa sa k atonalite a ideálom novej vecnosti (Sonatína pre 11 nástrojov, Tobias Wunderlich, Cantate Dominum a i.). V rokoch 1946–57 sa Albrechtova reč zjednodušuje, začínajú sa v nej uplatňovať prvky neoklasicizmu a folklorizmy. Transformáciou elementov slovenského folklóru, ich svojským spájaním s vlastnou technikou vznikli diela Variácie, Šuhajko a Koncertantná suita pre violu a klavír. V poslednom období života autor spracúva, transkribuje a reviduje vlastné staršie skladby (Vianoce, Šesť skladieb pre sláčikové trio) a komponuje hudobno-didaktickú literatúru.

Albrecht bol osobnosťou s rozsiahlymi znalosťami v oblasti filozofie, dejín umenia, literatúry a práva, s úprimným obdivom a úctou pristupoval k výtvorom ľudského umu, mal kladný vzťah k pokroku a príroda mu slúžila ako neustály inšpiračný zdroj. Cenný pohľad na Albrechtove estetické názory ponúka jeho bohatá literárna a esejistická činnosť, ktorú čiastočne publikoval v dennej tlači či v rámci rozhlasového vysielania."

(ŠEBESTOVÁ, Astrid: Alexander Albrecht. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 13.)