V predchádzajúcich vydaniach rubriky Analýza sme sa venovali najmä veľkolepým symfóniám a vokálno¬ inštrumentálnym kompozíciám. Tentoraz sa sústredíme na komorné dielo Antonína Dvořáka, konkrétne na skladbu, ktorú skladateľ zvlášť obľuboval: Klavírne kvinteto A dur.
Na úvod niekoľko slov k druhovej špecifikácii. Dávne korene komornej hudby s klavírom nachádzame v barokových (najmä) triových sonátach s generálnym basom. V období klasicizmu získala navrch sláčiková komorná hudba, prevažne sláčikové kvartetá, triá či kvintetá. Klavírne kvinteto (na rozdiel od klavírneho tria, ktoré vo veľkom komponoval Joseph Haydn, a klavírneho kvarteta, ktorého významné príklady nachádzame u Mozarta) je dieťaťom 19. storočia. Takmer vždy pozostáva zo sláčikového kvarteta a klavíra; jedinú významnú výnimku predstavuje slávne Kvinteto A dur „Pstruh“ Franza Schuberta, ktoré ma v obsadení len jedny husle a piatym nástrojom je kontrabas.
Prvým známym klavírnym kvintetom v uvedenom zložení je Kvinteto Es dur Roberta Schumanna (1842). Nasledovali kvintetá Johannesa Brahmsa (1864) a Césara Francka (1879), obe v f mol. Antonín Dvořák vytvoril svoje prvé klavírne kvinteto A dur v r. 1872, o pätnásť rokov neskôr vzniklo ďalšie v rovnakej tónine, ktoré je predmetom našej analýzy. Môžeme teda konštatovať, že klavírne kvinteto je pomerne vzácny hudobný druh a nie náhodou je práve Dvořákovo druhé kvinteto spomínané jedným dychom s dielami Schumanna a Brahmsa. Prirodzene, skladatelia sa k tomuto druhu obracali aj v 20. storočí.
Treba zdôrazniť, že Dvořákovo majstrovstvo sa nerodilo ľahko, jeho jedinečná melodická invencia nebola samozrejmosťou od začiatku. Dvořák tvoril pomerne rýchlo a veľa, spočiatku pod vplyvom Beethovena a Schuberta: do r. 1878, keď zaznamenal prelomový úspech s 1. radom Slovanských tancov, vzniklo až 120 skladieb, medzi nimi Stabat Mater, Moravské dvojspevy, Klavírny koncert g mol, osem sláčikových kvartet a prvé štyri „nezrelé“ symfónie...
... Ako sme už naznačili, Klavírne kvinteto A dur vzniklo prvýkrát v r. 1872 (s opusovým číslom 5) a zaznelo aj verejne s priaznivým ohlasom. Po pätnástich rokoch si Dvořák na svoje dielo spomenul a pustil sa do rozsiahlej revízie. Tá však priniesla oveľa silnejšiu tvorivú iskru, ktorá spôsobila, že kvinteto skladateľ odložil a napísal úplne nové – v rovnakej tónine. Od augusta do začiatku októbra 1887 tak Dvořák vo svojom obľúbenom letnom sídle Vysoká pri Příbrame skomponoval svoje druhé klavírne kvinteto v A dur, ktoré pod opusovým číslom 81 čoskoro vyšlo tlačou v berlínskom vydavateľstve N. Simrocka. Otakar Šourek sa o kvintete vyjadril nasledovne: „Jeho myšlienky sa rozvíjajú do kvetov vzácneho pôvabu a opojnej vône, jeho harmonická farebnosť je svieža a šťavnatá, jeho rytmika výrazná a bohato vynaliezavá, motivická práca prezrádza ruku majstra kontrapunktu i majstra formy. V mohutnosti a smelosti koncepcie, v rozpätí a myšlienkovej členitosti, v lahodnej zvukovosti sa dielo radí hneď ku Klavírnemutriu f mol. (…) Kvinteto je prejavom čistej jasnej mysle, vznáša sa skoro v nadpozemských sférach, nedotknutých nijakými rušivými vplyvmi, spieva len o svojich citoch, či už mäkko zasnených a zadumaných, alebo radostných a šťastím jasavo prekypujúcich. (…) Pretože duchom slovanského svojrázu je kvinteto preniknuté od prvého do posledného taktu.“
V súlade s požiadavkou pravidelného sonátového cyklu má kvinteto štyri časti, z nich prvá, tretia a štvrtá sú v rýchlom tempe, kým druhá, pomalá je nádhernou „dumkou“: možno ju považovať za expresívne lyrické centrum skladby.
Pokračovanie článku nájdete v čísle 07-08/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.