preklad: Astrid Rajterová, Ján Albrecht, Veronika Zitta
editor: Vladimír Godár
Pomenovanie publikácie „Túžby a spomienky“, totožné s názvom Albrechtovej symfonickej básne z roku 1935, má hlbší zmysel. Obsiahnutý je v tom, že názov môže poslúžiť ako symbol, zastupujúci životné peripetie organistu, klaviristu, dirigenta, skladateľa a pedagóga Alexandra Albrechta (1885–1958), ľudskej bytosti, priam osudovo spojenej s Bratislavou (Prešporkom). Editor citlivo zoradil texty z Albrechtovej pozostalosti, zoskupil ich do dramaturgicky ucelených skupín a vytvoril celok doplnený záverečnými úvahami skladateľovho syna Jána Albrechta. Záverečné slovo si vyhradil editor Vladimír Godár (str. 309–318), plynule nadväzujúc na predchádzajúci text s vysvetlením jeho pôvodu, vecne podávajúci informácie o Albrechtovej osobnosti a podmienkach práce a života v bratislavskom prostredí.
Jednotlivé úvahy, písomne zachytené spomienky, články a komentáre ku koncertom sú krátke, takmer na hranici úspornosti slovného vyjadrovania. Sú však pozoruhodné myšlienkovou sústredenosťou a zbavené literárneho nadnášania. Zo zorného uhla nestrácajú cieľ, ktorému boli určené – zrozumiteľne informovať a pravdivo vyjadriť vlastné presvedčenie. Tento osobnostný rys je prítomný napr. v úvahách o deviatich symfóniách Beethovena alebo o Jánovi Levoslavovi Bellovi, či v dvoch článkoch o B. Bartókovi.
O svojom živote uvažuje autor v biografických poznámkach, komentuje vlastnú tvorbu so zámerom poskytnúť poslucháčovi kľúč k odhaleniu jej poetiky. Uvažuje o súčasnej hudbe; o tvobe konkrétne, o umení všeobecne. Nevytvára žiadnu teóriu modernej hudby, resp. teóriu kompozície hudby, na ktorej sa sám podieľal. Výrazne, s hlbokým presvedčením, ale aj energicky dáva najavo postoj k zákonitostiam hudobnej tvorby. Texty odrážajú záväznosť autora voči kompozično-výchovným zásadám „... v ideáloch nemeckej kompozičnej tradície ponímanej ako univerzálny hudobný jazyk...“ (Godár, str. 315). Podstata skladateľskej aktivity spočívala v osvojení si remesla v ideálnej línii bachovsko-brahmsovského prehodnotenia.
Podobnou cestou, len v akejsi „zrýchlenej“ podobe, prešiel napr. Paul Hindemith. Preto aj Albrechtova tvorba predstavuje plynulosť prechodu od neskororomantickej fázy po súčasnosť. Diela rokov 1924–1928 sú plne rozvinuté skladby súčasnosti – moderny. Nie je nadsadené tvrdenie, že pripravil prostredie pre prijatie a reálnu odozvu generácie skladateľov odchovaných V. Novákom a ani to, že to bola „... najmä Albrechtova tvorba, ktorá prekliesnila cestu novým kompozičným ideám a postojom aj do Bratislavy.“ (Godár, str. 316). Bola to aj jeho osobná angažovanosť profesionálneho hudobníka a človeka, ktorá pôsobila na hudobno-kultúrne prostredie mesta medzi dvomi vojnami. To napokon mohlo mať následky v ústupe vlastnej tvorivosti a uprednostňovaní aktivít pre verejnosť.
Nemalú časť publikácie tvoria úvahy o dielach iných skladateľov, rôzne pripomínanie diel skladateľov – súčasníkov. Vyzdvihnutie priateľstva s Bélom Bartókom nie je náhodné. Oboch priťahovala ich citlivosť, taktnosť, náklonnosť k rozjímaniu. Všeobecne platí, že ľudí, ktorých označuje slovom „priateľ“, nemenuje formálne. Priateľstvo preňho predstavuje vzťah vyvierajúci z náklonnosti, z emocionálnej angažovanosti a vernosti. To svedčí o Albrechtových kladných charakterových vlastnostiach. Vznešené náhľady, názory a porovnania sú výsledkom životnej empírie, racionálneho reflektovania skutočností, odohrávajúcich sa okolo neho, kritického usudzovania, prehodnocovania aj veľmi subjektívnych, emotívne podmienených väzieb na okolitý svet.
Názorový svet pôsobí dojmom racionálne premysleného tvaru. Jeho oživujúcim prameňom je emotívne podmienený záujem o skutočnosť. Citlivosť reakcie, akú autor deklaruje, následne racionalizuje a zobrazuje slovnou formou. Albrechtovo rozhodnutie pre pôsobenie v Bratislave po ukončení štúdia v Budapešti a Viedni možno vysvetliť predovšetkým z hľadiska emotívnej väzby k „domovu“. Alebo predsa len zapôsobil duch Prešporka – akýsi genius loci mesta, kým F. Schmidt,
E. von Dohnányi či B. Bartók sa rozhodli obrátiť mestu chrbtom?
Publikácia poskytuje pohľad na spoločensko-sociálne prostredie Bratislavy, kladie dôraz na zaujímavé informácie o úrovni a rozhľadenosti návštevníkov koncertov. Na pozdvihovaní úrovne publika, podnecovaní záujmu o poznanie nových hudobných diel a rozšírení repertoáru v koncertnom živote či zapojení rozhlasu má autor podstatné zásluhy. Na profesionalizácii hudobnej úrovne sa konkrétne podieľal z pozície dirigenta Cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina a riaditeľa Mestskej hudobnej školy (nemeckej),
do r. 1920 jedinej v Bratislave.
Formovanie „novej“ hudobnej kultúry po roku 1945, jej ideologizácia, požiadavky vznesené voči hudobnej tvorbe s cieľom petrifikovania novej estetiky, malo byť odrazom tézy o socialistickom hudobnom umení. Následne vznikajúce rozbroje v názoroch o tendenciách v hudobnej kultúre, prenesené do tvorby, vyvolali nielen závažné rozbroje medzi generáciami skladateľov, ale spôsobili aj odsunutie Albrechtovej tvorby z povedomia verejnosti.
Publikácia sprostredkúva o Albrechtovi v istom zmysle rozpoltený obraz, a preto je na jednej strane veľmi príťažlivá hlavne svojím ľudským rozmerom, na strane druhej však vyvoláva v čitateľovi akýsi tichý smútok nad nenapraviteľnosťou osudových situácií v živote človeka. Z toho hľadiska si trúfam konštatovať, že publikácia osloví menšiu skupinu čitateľov. Súvisí to so silnou subjektívnou rovinou obsahu a emocionálnym nábojom, ktorý je v ňom ukrytý. Toto čítanie nie je takpovediac „pre každého“ aj preto, lebo ukrýva v sebe osteň kritiky, zacielenej na správanie sa ľudí v určitých spoločenských kontextoch.
Editor publikácie na seba zobral na seba úlohu splatiť podlžnosť, hudobnnej verejnosťi voči osobnosti Alexandra Albrechta. Za túto starostlivosť mu patria sympatie aspoň tých, ktorí vedia oceniť podiel tohto človeka na spoluvytváraní hudobno-kultúrneho prostredia v Bratislave.
Kniha má príjemný nenápadný vzhľad a mäkký obal. Problematická je však sadzba textu s ťažšie čitateľným typom písma. Knihe by prospela aj starostlivejšia jazyková redakcia, ktorá by eliminovala občasnú ťažkopádnosť a malú plynulosť jazyka, ako aj nadmerné používanie osobných a ukazovacích zámen.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.