V čase neprehliadnuteľne upadajúceho zázemia hry na dychových nástrojoch na Slovensku je zrod umeleckej hviezdy menom Martin Adámek zázrakom vyrážajúcim dych. Profilový album prestížneho slovenského klarinetistu s názvom UNITY prináša zaujímavé kompozície klarinetového repertoáru 20. a 21. storočia. Prezieravou možno nazvať dramaturgiu deviatich opusov pre sólový klarinet s odlišnou štruktúrou, afektuozitou a sonórnosťou, prerývaných duami s flautou či violončelom. K ich realizácii si Adámek prizval francúzsku flautistku Joséphine Olechovú a slovenského violončelistu Andreja Gála, čím sa vyhol dramaturgickej, respektíve zvukovej uniformnosti monoinštrumentálne koncipovaných nahrávok. Umné zoradenie skladieb si poslucháč všimne až sekundárne, no v podprahovej rovine tvorí dôležitý dramaturgický prvok, multiplikujúci skvelý umelecký dojem z nahrávky. Prvou je skladba s poľským názvom Gra od amerického skladateľa Elliotta Cartera. Jej čaro spočíva v umne nakomponovanej imitácii hry s náhodilým algoritmom ozývajúcich sa tónov v striedavom tempe a v rozsahovo vzdialených polohách, v ktorých Adámek nachádza platformu na predstavenie svojho klarinetistického umenia. Popri bravúrne zvládnutej atypickej idiomatike klarinetového partu prejavuje rezolútnosť hudobného gesta aj zmysel pre „technickosť“ hudobnej štruktúry. Vo vynikajúcej skladbe Oi Kuu fínskej skladateľky Kaije Saariahovej vytvárajú basklarinetové multifoniky Adámeka a violončelové flažolety A. Gála úžasnú sonórnu symbiózu akejsi „intergalaktickej prázdnoty“, v ktorej sa postupne vynára nástojčivý konflikt s nejasným koncom. Séria troch miniatúr pre sólový klarinet s názvom Impressions I.-III. od Antona Steineckera je hodnotnou ukážkou slovenskej tvorby, avšak medzi ďalšími skladbami na nahrávke pôsobí trochu menej charizmaticky. Ďalšia zo skladieb Elliotta Cartera s názvom Esprit Rude/Esprit Doux sa vyníma zbesilou komplementaritou flauty a klarinetu, v rámci ktorej Adámek s Olechovou rozohrávajú strhujúci umelecký dialóg. Azda najlepšou skladbou albumu je však Unity Carlosa Roquého Alsinu. Spočiatku poskytuje veľkorysý priestor pre demonštráciu hráčskych schopností Andreja Gála, ktorý si aj po nástupe klarinetu zachováva výrazovú osobitosť a tvorí s Adámekom rovnocenný interpretačný pár. Gradujúce figúry tejto skladby predstavujú klimax celej nahrávky v kompozičnej aj interpretačnej rovine. Jej prestriedanie poslucháčsky menej naliehavou skladbou Chôro 2 Heitora Villu‑Lobosa s tradičnejším konceptom hudby je žiadaným kontrastom po predchádzajúcom vypätí a premostením k ďalšej sofistikovanej kompozícii Preghiera per un’ombra Giacinta Scelsiho, ktorá zložitosťou vyjadrenia vnútornej výpovede, ale aj nárokmi na fyzickú a mentálnu výdrž patrí k najnáročnejším dielam pre sólový klarinet. Vďaka obdivuhodnej trpezlivosti pri hľadaní jej presvedčivého umeleckého stvárnenia uľahčil Adámek poslucháčovi komplikovanú cestu k pochopeniu skladby. Nemenej originálnou sa javí neortodoxná práca so zvukom klarinetu a violončela Iannisa Xenakisa v skladbe Charisma, ktorá zahŕňa mikrointervalové prvky prekračujúce rámec základných mier tvarovosti európskej hudby. Adámek s Gálom v nej dokázali vytvoriť sériu úžasných zvukových obrazov charakteristických drsnosťou a akustickou interferenčnosťou. V záverečnej skladbe Salvatoreho Sciarrina Let Me Die Before I Wake sa naplno prejavila Adámekova umelecká poctivosť, s ktorou dôsledne zachováva autorom predpísaný časový rozsah diela aj intímnu dynamiku v chúlostivých klarinetových polohách. Záverom azda nikoho neprekvapí konštatovanie, že album UNITY je zvečnením umeleckého majstrovstva Martina Adámeka, ktorý v nápaditej dramaturgii klarinetových diel presvedčí aj vlažných konzumentov súčasnej hudby či tvorby pre dychové nástroje.
Článok bol zverejnený v časopise Hudobný život 06/2021.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.