Album s tromi kontrabasovými koncertmi Johanna Matthiasa Spergera s Jánom Krigovským ako sólistom je významným počinom v rámci prezentácie kontrabasovej literatúry, pričom dva z koncertov sú premiérovo nahraté. Sperger bol pozoruhodný skladateľ, ktorý bol vo svojej dobe zároveň popredným kontrabasistom. Okrem 18 kontrabasových koncertov je autorom 44 symfónií, množstva kantát, komorných i zborových skladieb. Vznik koncertov na nahrávke sa datuje do rokov 1778 až 1779, keď pôsobil ako kontrabasista v orchestri uhorského prímasa Jozefa Baťána v Prešporku. Orchester koncertoval v sále Primaciálneho paláca, kde vznikla aj nová nahrávka Spergerových kontrabasových koncertov.
Ladenie orchestra, ktoré sa používalo v klasicizme, A1 = 430 Hz, poskytuje menej napätú, pokojnejšiu frekvenciu a uvoľnenejší charakter. Samotný päťstrunový sólový kontrabas je v každom z koncertov špecificky naladený v rámci svojho viedenského terciového ladenia. Zvukový timbre nahrávky umocňuje použitie prevažne originálnych dobových hudobných nástrojov vrátane troch rôznych kontrabasov sólistu. Všetky boli zhotovené v prešporskej proveniencii; hráči arcibiskupského orchestra ich aktívne používali a prišiel s nimi do kontaktu pravdepodobne aj Sperger. Využitie hackbrettu v obsadení štvrtého koncertu zvýrazňuje rustikálny charakter kontrastnej témy a autenticky vychádza z dobovej praxe klasicizmu, keď sa príležitostne používal v rámci orchestrov.
Nástrojové obsadenie recenzovaných koncertov umocňuje tektoniku skladieb, a jej koncertantný princíp. V rámci terasovitej dynamiky je zvýraznený zvukový a farebný kontrast medzi orchestrom a úsekmi, kde hrá sólový nástroj s menším obsadením sprievodných nástrojov v priezračnejšej a odľahčenejšej textúre, ktorá tak dáva vyniknúť primárnej horizontálnej línii sólového kontrabasu. Najväčšie obsadenie má Koncert č. 3 B dur, kde skladateľ pridáva k dvom hobojom a dvom prirodzeným rohom aj dve trúbky a tympany, rozvíjajúc tak možnosti kontrastu a šírku zvukového spektra.
V úvodných častiach koncertov exponuje hlavné témy celý orchester, neskôr ich preberá a motivicky variuje sólový nástroj v sprievode jemnejšej zvukovej kresby. V pomalých častiach Koncertu č. 2 D dur a Koncertu č. 3 B dur ponecháva skladateľ sólový part len v sprievode sláčikových nástrojov a čembala, respektíve niekde len bassa continua; no v Koncerte č. 4 F dur od tohto princípu upúšťa využitím všetkých nástrojov aj v pomalej časti. V záverečných rondách exponuje úvodné hudobné idey sólový kontrabas, neskôr sú prezentované tutti orchestrom v iných kontextoch. Vo všeobecnosti sú niekedy témy a ich fragmenty uvádzané v unisone alebo v paralelných intervaloch medzi sólom a sprievodom, rozširujúc tak sonórne spektrum zvuku. Občasná zmena tónorodu zvýrazňuje z pohľadu tektoniky kontrast a napätie medzi témami v rámci hudobného...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 07-08/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.