Literatúry o jazze je u nás ako šafranu, nehovoriac o tej, ktorá sa priamo dotýka domácich reálií; preto treba oceniť pokusy približujúce pozadie tejto hudby na našom území. Bubeník a pedagóg Alexander Strieženec v publikácii Jazz na Slovensku 1940–1970 (v rozhovoroch) nahliada na domácu scénu prostredníctvom spomienok pionierov, ktorých mladá generácia hudobníkov i poslucháčov pozná viac z rozprávania, keďže zvukových záznamov z povojnového, „budovateľského“ i prednormalizačného obdobia sa zachovalo poskromne. Z tohto zorného uhla možno autorovej myšlienke sotva čosi vytknúť: Strieženec oslovil 15 osobností pôsobiacich vo vymedzenom období a je chvályhodné, že sa mu podarilo sprostredkovať aj reminiscencie pamätníkov, ktorí sa v poslednom desaťročí stiahli z verejného života (gitarista Karol Ondreička, speváčka Gabriela Hermélyová; dávnejšie zosnulého klaviristu Ladislava Gerhardta pripomenú rozprávania jeho bývalých spoluhráčov).
Prvému respondentovi, skladateľovi a najpovolanejšiemu historikovi domácej populárnej hudby, Pavlovi Zelenayovi pripadla úloha definovať znaky štýlu, ktorému sa v povojnových rokoch hovorilo jazz. Popritom pripomína dôležitú postavu harmonikára a pedagóga Jána Ondruša alebo impulzy, ktoré viedli k formovaniu vysokoškolského big bandu a legendárnych Kolektívov. (Podrobnejšie toto obdobie rozoberá Zelenay spolu s Ladislavom Šoltýsom v monografii Hudba – tanec – pieseň, Hudobné centrum 2008.)
Ako studená sprcha pôsobia vyjadrenia bubeníka Pavla Polanského, ktorý medzi domácimi hudobníkmi „nikdy nenachádzal toho správneho muzikantského ducha“ a podľa ktorého nemali slovenskí jazzmani ani len snahu prekračovať hranice provinčnosti. Práve Polanského viacerí v knihe označujú za ojedinelý zjav, ktorý v 60. rokoch nemal na stredoeurópskej scéne pendanta. Kuriózne pôsobia historky o dômyselných zámenách, prostredníctvom ktorých sa v nedostatkovej dobe dostávali hudobníci k dobrým nástrojom (saxofonista Juraj Henter, Pavol Polanský). Súvislú výpoveď sa autorovi prekvapivo podarilo dostať aj z trubkára Laca Décziho, známeho útržkovitými a recesisticko-kontroverznými vyjadreniami (aj keď sa značná časť rozhovoru venuje jeho pôsobeniu za „veľkou mlákou“, teda obdobiu mimo rámca knihy). Dixielandovú estetiku 60. rokov približujú saxofonista Igor Čelko, trombonista Vlado Vizár alebo nedávno zosnulý trubkár Siloš Pohanka, na úspechy domácich westcoastových zoskupení zasa spomínajú vibrafonista Roman Hošek a flautista Miloš Jurkovič.
Škoda, že autor nevenoval knihu len rozhovorom, keďže v talóne ostalo viacero pozoruhodných aktérov sledovaného obdobia ako Zuzka Lonská, Laco Tropp, Juraj Lehotský, Dušan Húščava, Viktor Zappner alebo Gustav Riška (rozsiahle rozprávania posledných dvoch, ale aj Pavla Polanského, Miloša Jurkoviča, Pavla Zelenaya a Igora Wasserbergera sa v posledných rokoch objavovali na stránkach Hudobného života). Namiesto toho sa pustil do sumarizácie pod názvom Chronológia slovenského jazzu, ktorá tvorí tretinu obsahu knihy. Žiaľ autorov pohľad je skôr útržkovitý pel-mel z dobovej tlače a zmes neproporčne zostavených biorámčekov jednotlivých hudobníkov, prípadne ich citátov, pri ktorých len výnimočne uvádza zdroje. Čitateľa mätie radenie strán „na preskáčku“, ako aj grafická úprava s rôznorodou sadzbou na protiľahlých stranách. Zaujímavé sú ukážky dobových zmlúv hudobníkov, tie však mohli tvoriť prílohu. Odborný redaktor mal dohliadnuť aj na to, aby sa mená v knihe neobjavovali v rozličných podobách (Jimi Lansford, Willie Canover, Artie Show, Tibor Platzer, Waldemar Matušík, Karol Ondriečka…). Napriek výhradám oceňujem snahu autora oživiť spomienky pamätníkov a priblížiť ich snaženia mladej jazzovej generácii, pretože, ako v predhovore pripomína Peter Lipa, iniciatívu, ktorej výsledkom je aspoň zmienka o slovenskom jazze, treba vítať.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.