Logo HŽ

Roger Scruton: Hudobná estetika

Hudobné centrum 2009

Preložili Ivan Koska a Peter Zagar

Scruton sa vo svojej monografii Hudobná estetika venuje analýze hudobného zážitku, významu a iným vytýčeným problematikám, nie však historicky, ale tematicky. Za základ svojho výskumu si zvolil metódy vychádzajúce z tradície analytickej filozofie P. F. Strawsona, G. Evansa, P. Kivyho a ďalších, tiež pertraktuje teórie D. Davidsona, T. W. Adorna, J. Levinsona, B. Croceho či E. Hanslicka, H. Schenkera a ďalších.
Začína skúmaním hudobného materiálu a skúsenosťami s ním. Odmieta metafyzické úvahy o hudbe, o farbe zvuku, pretože sa chce vyhnúť psychologizmu, ktorý je prekonaný prácami G. Fregeho, Ch. S. Peirca či L. Wittgensteina. Farbu zvuku považuje za vlastnosť. Zvuk samotný nie je vlastnosťou. Zvuky však nie sú mentálnymi objektmi, lebo nie sú stavom našej mysle. Zvuk chápe ako tzv. čistý jav, nie ako tzv. konkrétny jav (t. j. ako konkrétnu zvukovú vlnu, ktorú vnímame sluchom) (s. 30). V zmysle Peircovej terminológie môžeme povedať, že zvuky sú identifikovateľné dvomi spôsobmi, ako typy a inštancie (tzv. tokens), čiže ako konkrétne prejavy. Podľa Scrutona sú zvuky udalosťami, ktoré sa dejú v istom čase, alebo procesmi, ktoré sa dejú a zároveň trvajú istý čas. Zvuku však môžeme vymyslieť/priradiť použitie, ako píše Scruton, čo je v zhode s filozofickým myslením L. Wittgensteina. Izolácia čistej zvukovej udalosti vedie k osobnému zážitku, ktorý Scruton nazýva zážitkom tónu (s. 37). Tiež správne odlišuje medzi akustickým zážitkom zvuku a hudobným zážitkom tónu, ktorý spočíva v hudobnom poriadku generujúcom tón z tónu, rozlišuje medzi sekvenciou zvukov a pohybom tónov, ktoré počujeme vo zvukoch.

Tón preto chápe ako intencionálny objekt hudobnej percepcie. Scruton mierne modifikuje Coplandove štyri základné elementy hudby: rytmus, melódiu, harmóniu, pričom tónovú farbu nahrádza tónovou výškou, nakoľko tónovú farbu chápe ako element, ktorý tkvie skôr v charaktere zvukov ako v ich organizácii (s. 37). Scruton tiež prezentuje polemický názor, v protiklade so školou Heinricha Schenkera, že bez rytmu niet hudby, ktorá by sa dala analyzovať. Vo svojich úvahách o melódii sa zároveň venuje problematike hudobného pohybu, čo je relatívne nový fenomén. V melódii počujeme nielen zmenu, ale aj pohyb. Ako Scruton nezabudne dodať, zmena sa môže vyskytnúť aj tam, kde nie je nijaký priestorový rámec a nijaký rozmer okrem samotného času (s. 62). Hudobný pohyb sa podľa Scrutona jednoducho predpokladá. Hudobný pohyb môžeme chápať ako istý druh následnosti, zmeny. Tonalitou sa podľa neho hudbe zabezpečuje jej význam. Timbre, a tónová farba vo všeobecnosti, nie je rovnocenný rytmu, melódii ani harmónii, keďže tieto tri zložky vytvárajú tzv. tonálny priestor, v ktorom počujeme pohyb hudby. Timbre je tu sekundárny. Rytmus, melódia a harmónia spolu s tónovou výškou sú predmetom hudobnej percepcie, ktorej sú premennými, pretože organizujú znejúce tóny a vyznačujú akuzmatický priestor. Dodajme však, že Scruton nechápe harmóniu výhradne v tonálnom zmysle, ale aj atonálnom, pričom je zrejmé, že je skôr zástancom tonality.
Estetický zážitok závisí aj od našich zmyslov, ktorými vnímame jednotlivé objekty, ktoré na nás pôsobia príťažlivo alebo odpudzujúco. Metafora, aj tá v hudbe, je verbálnym vyjadrením zážitku. Scruton dôvodí, že v určitých kontextoch sa metafory javia ako nevyhnutné, lebo sa snažíme opísať svet, ako sa nám javí z hľadiska (aktívnej) obrazotvornosti (s. 100). Bez použitia metafory pri opise hudby by sme podľa neho nemohli opísať hudobný zážitok. Metafora iba nepopisuje hudobný zážitok, ale je kľúčovým pojmom percepcie hudby, preto tejto problematike venuje značný priestor. Túto časť práce považujem za kľúčovú. Scruton si tiež kladie otázky, aký je vzťah medzi hudobným dielom, jeho predvedením a jeho úpravou. Zastáva názor, že hudba nie je ani ľudskou univerzáliou (ako by zrejme tvrdil Kant), ani totalitou hudobného zážitku (ako by zrejme tvrdil Adorno). Hudobný zážitok nám však podľa neho sprístupňujú samotné zvukové vzorce, no završuje ho interpret.
Hudba je tiež nositeľkou expresie. Scruton chápe dištinkciu medzi zobrazením a expresiou ako dva druhy estetického záujmu. Zastáva však názor, že hudba nie je zobrazujúcou hudobnou formou (s. 137), ale skôr osobitným prejavom expresie (s. 139). To však neznamená, že nie je možné hudbe rozumieť/chápať ju aj inak, čo pripúšťa aj Scruton. „Predovšetkým by sme nemali pokladať za samozrejmé, že „expresia“ označuje vždy vzťah medzi umeleckým dielom a určitým duševným stavom.“ (s. 141) Expresia je podľa mňa druhým kľúčovým pojmom tejto vedeckej práce. Hudba má (nepochybne) expresívnu silu, ktorá sa ukazuje v jej schopnosti vyvolať u percipientov primerané metafory a presvedčiť nás, že sú vhodné (čo tvrdí napr. aj Goodman). No je omyl myslieť si, že každý metaforický opis diela sa podieľa na odhalení či zabezpečuje odhalenie významu hudobného diela. Podrobuje kritike Croceho, ktorý tvrdí, že estetický zážitok je vlastne uvedomením si expresie.

Následne Scruton rozvíja podnetné úvahy o problematike expresie ako tranzitívnej a intranzitívnej gramatiky hudby. Expresia je podľa neho terciárnou kvalitou, a preto je supervenientná. Hudbe rozumieme práve cez estetický zážitok. Podľa neho najdôležitejšou časťou obsahu hudobného diela sú jeho expresívne vlastnosti. Expresivitou teda neopisujeme vlastnosť umeleckého diela, ale pomocou nej „iba“ popisujeme pocity percipienta. Takýmto „afektívnym“ opisom mnohokrát býva estetický súd. Ním reagujeme na skutočnosť (realitu). Estetický súd má prevažne metaforický charakter, ktorý vychádza z pokusu o vyjadrenie toho, čo zažívame, keďže zažívame estetický zážitok. Expresia je podľa Scrutona súčasťou estetickej hodnoty, a preto význam hudby chápe ako terciárnu kvalitu. Umelecký zážitok chápe ako samoúčelný. No pripúšťa, že aj pomocou umenia môžeme poznávať svet, russellovsky povedané, na základe oboznámenosti duševných stavov. Takéto poznanie na základe oboznámenosti je podľa neho neoddeliteľné od umeleckého zážitku. Estetický súd chápe teda ako vyjadrenie estetického zážitku, nie ako opis kvality.
Tiež skúma možné výdobytky analýzy ako takej. Prehľadne vysvetľuje princípy Schenkerovskej analýzy, ktorú môžeme chápať buď ako základ akejsi generatívnej gramatiky tonálnej štruktúry, alebo ako rozbor skrytej štruktúry hudobných diel, alebo ako nástroj analýzy malých plôch. Melódie, frázy, motívy a harmónie sú primárnymi objektmi zážitku. Tiež uvažuje nad vzájomnou blízkosťou náboženských a estetických zážitkov, čo nachádzame už u Nietzscheho. Scruton tiež odmieta myšlienku masovej kultúry chápanej ako akéhosi kapitalistického produktu, ako aj myšlienku, že moderna je jedinou odpoveďou, tou správnou reakciou na masovú kultúru. No výdatne na viacerých miestach kritizuje populárnu hudbu, pričom uvádza pádne argumenty. Podľa neho sa postmoderní skladatelia vracajú k tonalite, no ide o novú tonalitu v tom zmysle, že píšu skladby o tonalite, nie v nej, hoci cez ňu. Preto by sme ich postup mohli azda nazvať tonalitou v úvodzovkách.
Ako píše samotný Scruton, táto kniha je akousi metaštúdiou o hudobnej estetike. Uvažuje nad tým, čo uchopujeme, keď počúvame hudbu, teda čo je jej významnom. Odpovedať na túto otázku sa snaží analýzou aj spomínaných dvoch kľúčových pojmov: metafora a expresia. Táto intelektuálne náročná kniha by sa mohla stať súčasťou povinnej študijnej literatúry na našich univerzitách a dávam ju do pozornosti najmä pedagógom a následne študentom, pretože niektoré témy si vyžadujú výklad skúseného odborníka. Musím tiež oceniť prekladateľské schopnosti oboch hudobníkov, ktorých preklad je na vysokej úrovni, pričom s prirodzenou ľahkosťou používajú slovenský jazyk aj pri ťažko definovateľných pojmoch, kde dávajú do zátvorky anglický originál. Táto oxfordská publikácia je skvostom na našom knižnom poli a môže rozšíriť obzory našim umenovedcom, teoretikom a kritikom či všetkým, ktorí sa o umenie zaujímajú.
Jozef Žilinek




Roger Scruton je slovenskej verejnosti známy skôr ako historik filozofie a teoretik konzervativizmu než ako hudobný estetik, avšak túto nerovnováhu môže napraviť slovenský preklad jeho dôležitého diela s jednoduchým názvom Hudobná estetika. Do slovenčiny ho preložili Ivan Koska a Peter Zagar, pričom obaja okrem toho, že dobre ovládajú angličtinu, majú blízko k hudbe. Je to dôležité preto, lebo bez znalosti hudobnej teórie by slovenský preklad nemohol mať tú kvalitu, akú má.
Ako už bolo naznačené, Scruton je filozof a estetik, a tak je pochopiteľné, že jeho pohľad je determinovaný školením v týchto dvoch disciplínach. Keďže aj autor nasledujúcich riadkov prešiel tým istým školením, bude si všímať to, čomu by muzikológ alebo výkonný hudobník nepripisoval až takú dôležitú úlohu, a platí to aj vice versa.
Pohľad nikdy neznamená videné, ale interpretáciu videného, a pri pohľade je vždy dôležitá šírka horizontu. Tá je v prípade Scrutona veľmi veľká, hudbu nevidí ako samostatný fenomén, ako oblasť, ktorá sa vyvíja na báze imanentných zákonov, ale ako organickú súčasť celku kultúry. To však neznamená, že tento celok rozpúšťa jej špecifickosť, práve naopak, Scruton začína deskripciou toho, čo je pre hudbu špecifické, teda zvuku. Hudba je založená na zvuku, ale nie každý zvuk je hudbou. Bývali doby, keď hudbu mohol tvoriť len zvláštnym spôsobom produkovaný zvuk s kánonicky určenými charakteristikami, v modernej dobe zase hudba využívala aj zvuky nášho okolia. Od zvuku a tónu Scrutonove úvahy prechádzajú k ontológii, teda k téme, ktorú by sme sotva našli v nejakej učebnici hudobnej teórie. Lenže bez nej by nebol možný nijaký variant filozofie.

Podľa Scrutona sa má ontológia hudby zaoberať predovšetkým otázkami identity hudobného diela, a práve tým, že dáva dôraz na identitu, či už numerickú, alebo intencionálnu, autor úvah prezrádza svoju príslušnosť k analyticky orientovanej filozofii.
Pre estetika sú veľmi dôležité kapitoly venované zobrazeniu a expresii, a to okrem iného preto, lebo sa zaoberajú vzťahom hudby k skutočnosti. Je hudba mimézis sveta alebo expresiou človeka? V prospech jednej alebo druhej premisy by sme mohli uviesť mnoho argumentov, avšak keď vtiahneme do hry jazyk hudby, oslabí sa jedno aj druhé stanovisko. Reflexiou jazyka hudby Scruton opäť potvrdil svoju pozíciu vo svete filozofie. Inak povedané, je presvedčivý vtedy, keď sa opiera o autority anglosaskej filozofie a nepresvedčivý, keď kritizuje napríklad de Saussura a jeho nasledovníkov. V každom prípade môžeme povedať, že prednosťou jazyka hudby je to, že tvorí významy, ktoré nemožno bezo zvyšku prekódovať do jazyka slov alebo vedeckých pojmov, čo znamená, že hudobný význam je neoddeliteľne spätý s hudobným výrazom a dajú sa oddeliť len pre potreby exegézy alebo analýzy.
Mimochodom, na problém exegézy a analýzy hudby sa napájajú kapitoly venované hudobnému obsahu a forme, ako aj kapitoly o hodnote, analýze a predvedení, čo možno považovať za neklamný index toho, že ide skutočne o kruciálnu problematiku estetiky hudby prinajmenšom v tejto koncepcii.
Posledná kapitola je venovaná kultúre a završuje Scrutonovu teoretickú cestu, ktorá sa začala pri deskripciách zvuku a skončila pri komplexnom, zložito štruktúrovanom celku. Hudba môže byť vzorom, ako unikať z banality, a zároveň príkladom hlbokého úpadku, pričom podľa autora sme v súčasnosti svedkami aj úpadku hudby, ktorý možno pripísať na vrub postmodernizmu. Všeličo upadá v našom svete a nespôsobuje mi to potešenie, avšak, keď už niekto raz začne na úpadok upozorňovať, postupne sa nájdu aj iní, ktorí začnú robiť všetko preto, aby katastrofu odvrátili. V tomto prípade odvracajú katastrofu hudby, preto knihu Rogera Scrutona považujem za podnet k diskusii aj o lepšej budúcnosti hudby, ktorej by sa mohli zúčastniť všetci jej milovníci.
Peter Michalovič




Aktualizované: 07. 03. 2016