Logo HŽ

Emil Gilels (1916–1985) – titan klavíra

Sovietsky klavirista Emil Gilels patrí medzi najvýznamnejších interpretov klasickej hudby minulého storočia. Nikdy neposkytoval interview a žil v ústraní bez škandálov, možno aj preto dnes jeho mediálny obraz trochu zaniká v tieni excentrických klavírnych celebrít 20. storočia. Gilels patril medzi najprominentnejších umelcov doby a Sovietsky zväz ho vysielal na Západ ako nositeľa tých najvyšších umeleckých ideálov moderného koncertného umenia. Jeho súčasníci i následníci ho hodnotia ako titanskú postavu, dynamického, majestátneho pianistu s nenapodobiteľným tónom osobitej kvality, hrajúceho s neuveriteľnou virtuozitou, oduševnením a citom, ktorý mal dokonalý zmysel pre proporcionalitu a krásu nachádzal v jednoduchosti a prirodzenosti.

Gilels sa narodil 19. 10. 1916 ako Samuil Hilels v rodine litovských Židov Esfiry a Grigorija Gilelsovcov v Odese v cárskom Rusku. (Z tohto mesta pochádzali okrem iných aj slávni huslisti David Oistrach a Nathan Milstein.) V Gilelsovej rodine neboli profesionálni hudobníci, otec bol však amatérskym hudobným nadšencom a rodina doma často muzicírovala. Emilova o tri roky mladšia sestra Jelizaveta sa stala vynikajúcou huslistkou. Gilelsovci žili v malom byte v chudobnej štvrti, no vlastnili klavír. Malý Emil citlivo reagoval na hudobné podnety – spev, vyzváňanie zvonov či tóny dychového orchestra. Mal absolútny sluch a dokázal určiť tónovú výšku aj pri nehudobných zvukoch. Talentovaným deťom sa v tom čase v Odese venovala veľká pozornosť, preto sa Emil Gilels začal už ako päťročný učiť u Jakova Tkača, tamojšieho slávneho pedagóga. Tkač študoval u francúzskeho klaviristu Raoula Pugna a svoj „umelecký rodokmeň“ si odvodzoval až k Chopinovi.

Bol prísny, vyžadoval disciplínu a zdôrazňoval cvičenie stupníc a etud. Jeho spôsoby boli neľútostné a mladý Gilels, jemné a senzitívne dieťa, ktorého doma obklopovala milujúca atmosféra, musel skrývať svoje pocity a utrpenie. Tejto príprave však vďačil za svoje neskoršie fenomenálne technické schopnosti. Už po pár mesiacoch štúdia dokázal zahrať celé knihy Clementiho cvičení, z ktorých pochádzal jeho pevný technický základ. Jeho pedagóg o ňom povedal: „Míľa Gilels sa narodil iba kvôli tomu, aby sa stal klaviristom a Sovietsky zväz v ňom v budúcnosti získa akvizíciu svetovo renomovaného umelca.“ S ľahkosťou dokončil štúdium, mal prirodzene postavené ruky, skvelú pamäť a rýchlo získaval všetky potrebné schopnosti. Čím bola skladba technicky náročnejšia, tým väčšie potešenie mu poskytovala. Rád improvizoval, priťahovalo ho divadlo, občas komponoval a samého seba si predstavoval ako dirigenta. Ako jedenásťročný hral náročné koncertné etudy Chopina a Liszta.

Tkač preventívne obmedzoval počet jeho vystúpení a keď mal deväť rokov, lakonicky na túto tému poznamenal: „Uchránil som ho od toho, aby sa stal zázračným dieťaťom.“ V máji v roku 1929 uviedol len dvanásťročný Gilels svoj prvý verejný koncert, na ktorom zahral Beethovenovu Patetickú sonátu, Lisztovu koncertnú etudu Un sospiro, Scarlattiho sonáty, Mendelssohnovo Scherzo a výber z valčíkov Chopina. Oslnil hĺbkou a oduševnenosťou, ale tiež nevšednou čistotou prejavu, ktorý bol vzdialený všetkému povrchnému a náhodnému. Tieto črty zostali charakteristické pre celú jeho kariéru. Gilels sníval o tom, že bude študovať u slávneho Felixa Blumenfelda, no ten bol vtedy už ťažko chorý a onedlho zomrel. Preto v jeseni 1930 Gilelsa prijali na odeské konzervatórium do triedy známej pedagogičky Berthy Reingbaldovej.
Dnes takmer zabudnutá Reingbaldová, sama vynikajúca umelkyňa (v obavách pred antisemitskými perzekúciami si v roku 1944 siahla na život), vyučovala mladého Gilelsa každý deň aj niekoľko hodín. Podporovala jeho silný charakter, rozšírila jeho kultúrny rozhľad o rôzne druhy umenia a predstavila ho známym odeským hudobníkom. V roku 1932 navštívil mesto slávny Arthur Rubinstein, pri tejto príležitosti si vypočul hru mladého Gilelsa a na stretnutie so šestnásťročným hudobníkom neskôr spomínal takto: „Po pár taktoch Appasionaty som okamžite rozpoznal jeho výnimočný talent. Pobozkal som chlapca na obe líca, spýtal sa ho, ako sa volá a starostlivo som si to poznamenal.“ Neskôr Rubinstein označil jeho hru za očarujúcu a predpovedal, že keď jedného dňa príde Gilels do Ameriky, zatieni všetkých, vrátane jeho samého. Zostali dobrými priateľmi až do smrti klavírnej legendy v roku 1982.


Úspech v Moskve
Gilels sa pod vedením Reingbaldovej zúčastnil na celoštátnej ukrajinskej súťaži, a hoci mal iba šestnásť rokov a nespĺňal vekový limit, získal štipendium, ktoré mu umožnilo istú finančnú nezávislosť. V roku 1933 sa mal Gilels zúčastniť na prvej Všezväzovej súťaži v Moskve, no keďže vtedy v Moskve ešte nebol známy, poslala ho Reingbaldová na jeseň roku 1932 ukázať sa slávnemu moskovskému pedagógovi Genrichovi Nejgauzovi, ktorého si vážila. Nejgauz však pravdepodobne úplne nepochopil Gilelsov talent, vnímal iba jeho brilantné virtuózne schopnosti a nevšimol si to, čo nadchlo Rubinsteina – hlboký obsah, ktorý nebol formulovaný romantickými prostriedkami, ale očarujúcou jednoduchosťou, ktorá akoby presahovala vek tohto mladého hudobníka. Súťaž ukázala, že Nejgauz sa mýlil. Gilels spôsobil veľkú senzáciu a keď dohral, obecenstvo povstalo búrlivo aplaudujúc, dokonca mu tlieskala aj porota. Stal sa jednoznačným víťazom súťaže.

Jeho vystúpenie počuli okrem iných aj Šostakovič, Glière, Kabalevskij a Lev Barenboim. Podľa ich slov si jeho hra podmanila poslucháča „uchvacujúcou úprimnosťou, nezvyčajnou vrúcnosťou, plným a rôznorodým zvukom, pružným pulzujúcim rytmom, fenomenálnou virtuozitou, jasnosťou a logikou, dobrým vkusom a noblesnou jednoduchosťou.“ Súťaž mala predviesť svetu úspechy sovietskeho umeleckého vzdelávania, Gilels vďaka nej dosiahol najvyšší možný umelecký status a jeho hra bola vyhlásená za vzorovú interpretáciu v duchu zásad a ideálov sovietskeho objektivizmu. Úplne mu zmenila život, zrazu sa stal slávnym po celej krajine. Jeho sestra Jelizaveta bola tiež veľmi úspešná a sám Stalin upozornil na pozoruhodne talentované súrodenecké duo. Odvtedy však na Gilelsovu kariéru padol tieň politiky, ktorý ho prenasledoval po zvyšok života.

Následné turné po ZSSR sprevádzali kritici, ktorí jeho hru v recenziách označovali za príklad vzorového sovietskeho interpretačného štýlu. Jeho prejav sa vyznačoval heroickou intenzitou a dynamickosťou. Kritizovali ho však za to, že využíva prehnané tempá, ktoré mu umožňuje jeho neuveriteľná virtuozita a že zjednodušuje umelecké idey, čo malo zase prameniť z jeho mladíckej emocionálnej nezrelosti. Gilelsovu hru doboví recenzenti často charakterizovali jazykom vypožičaným z prostredia tovární („Gilels buduje konštrukcie rozľahlých štruktúr.“). Tieto hodnotenia ho však zraňovali, pretože sa pokúšal o pravý opak: chcel klásť dôraz na lyrické aspekty hudby. Navyše počas turné nemal čas cvičiť nový repertoár, pociťoval stres z vystúpení, preto napokon zrušil všetky koncerty a vrátil sa do Odesy k Berthe Reingbaldovej, aby u nej v roku 1935 dokončil štúdiá. Následne nastúpil do triedy Nejgauza v Moskve.

 

viac v aktuálnom čísle Hudobného života




Aktualizované: 11. 10. 2016