Logo HŽ

Jedenásť stretnutí v Harmónii. Rozhovory s Iljom Zeljenkom (2004–2006)

Publikácia Rozhovory a texty Ilju Zeljenku, ktorá vyšla pred niekoľkými mesiacmi v Hudobnom centre, prináša nielen množstvo pozoruhodných textov skladateľa, venovaných rozmanitým aspektom hudobného umenia, ale aj takmer všetky jeho rozhovory. Unikátom je rozsiahly záznam jedenástich stretnutí Ilju Zeljenku, Kataríny Godárovej a Vladimíra Godára, ktoré prebehli v Harmónii v rokoch 2004–2006 (niekedy za tichej prítomnosti Iljovej manželky Marienky a spoluúčasti domácich mačiek). Ponúkame vám dvojicu úryvkov z 1. stretnutia (28. februára 2004) a časť 3. stretnutia (22. mája 2004).

(...)

VG: Točíme sa okolo roku 1951, keď už bolo Československo odrezané od Európy. Aktuálne v hudobnom živote už vypukol ždanovský socrealizmus ako nastolená, povedzme, vnútená ideológia, ktorá sa manifestovala istým folklorizmom, a to predovšetkým v dielach vašich vtedajších učiteľov. Boli tieto postoje vtedy pre vás prijateľné alebo neprijateľné? Vzbura mladých prišla až neskôr; najprv ste skutočnosť akceptovali, keďže nič iné vlastne nebolo? Alebo tu bol umelecký generačný rozpor od začiatku? Ako ste vnímali trebárs Cikkerovu Zdravicu Stalinovi? Dnes sa všetci usmievajú, keď sa spomenie, no ja som ju v živote nepočul. Neviem ani, či to bola dobrá alebo zlá skladba.

IZ: Ja môžem len za seba hovoriť, a teda povedať, ako to bolo u mňa. Postoje mohli byť rôzne. Cikkerovu Zdravicu Stalinovi som počul, je to pekná skladba, až na ten text a na ten účel, ale to sme, samozrejme, nebrali vážne. Požadovalo sa od nás také malé absurdné terceto: folklorizmus, optimizmus a zrozumiteľnosť. Práve v tejto súvislosti som veľmi skoro začal cítiť, že stojím mimo a že musím stáť mimo. V praxi išlo o akési balansovanie, koľko si človek ešte môže dovoliť a koľko si už nemôže dovoliť. Ešte väčšia absurdita bola, že na marxizme sme museli memorovať také veci, že kybernetika je buržoázna paveda a že reakčný morgan–mendelizmus je zákerný, kapitalistický. To sa mňa osobne veľmi tvrdo dotklo. Iných možno nie. Vadilo mi, že sa hlásajú také absurdity. Trochu som sa vedou zaoberal a orientoval som sa na ňu predtým a zdalo sa mi celkom absurdné, že sa niečo také musíme učiť. To bola druhá vec. Tretia vec bola celková situácia – každý rok sme si museli vypočuť tie isté hlúpe prednášky o Veľkom Októbri a podobne, ktoré vždy zvykol hovoriť Mrlian. Na škole bola vôbec trochu taká atmosféra, že každý môže byť hocikedy vyhodený, keď sa dopustí niečoho nevhodného. Na gymnáziu som tento pocit nemal, hoci sme tam tiež mali jedného takého...

VG: VŠMU teda bola umelecká škola, no jej absolvovanie bolo spojené s týmto existenčným strachom. Stopy po ňom tam boli aj po viac ako dvoch desaťročiach, keď som tam ja študoval.

IZ: Ten strach bol skutočne veľký. Môžem ho ilustrovať jedným príkladom, ktorý je azda trochu smiešny. Školu sme mali na Štúrovej a tam bol aj internát aj prednášková sieň. Tam sme niekedy zašli aj večer a doniesli sme si fľašky a popíjali, keď sme nemali kde ísť, lebo sme nemali peniaze. Raz sme si v tej prednáškovej miestnosti v dobrej nálade zahrali aj futbal. V tej miestnosti však na takom sokli stála Leninova busta. A ako sme tam hrali ten futbal, naraz sa ozval strašný rachot od miesta, kde stál Lenin, a bol to taký šok, že všetci ušli. Absolútne všetci ušli, zostali sme tam tuším len dvaja a ja som zistil, že Lenin je celý, že za ním bol skrytý nejaký luster (taká sklenená guľa) a ten sa rozbil – nie Lenin. Veľmi nám odľahlo, no potom sme ešte tých, čo ušli, držali v napätí tým, že Lenin je rozbitý, a čo teda vlastne bude s nami všetkými. Samozrejme, bola to hrôza.
Len občas sa stávali aj iné veci. Napríklad Mrlian monotónne čítal slávnostnú prednášku k Veľkému Októbru v aule, kde všetci spali a bolo absolútne ticho, čo sa vlastne opakovalo každý rok, keď náhle violista Ivan Vince asi tak v desiatom rade vstal a zakričal celkom neznáme slovo „VULE VU“ a zase si sadol. To bolo také šokujúce, že Mrlianovi sa muselo zdať, že sa mu to len sníva. Len tak ukradomky sa pozrel a videl, že všetko je pokojné, všetci sedia, všetci sú ticho, a tak musel si myslieť, že má halucinácie. Takže bola to doba presne aj na takéto kanadské žarty. No, ale to sú skôr také sprievodné, vedľajšie príhody.

(...)

VG: Nedávno som sa rozprával s Ladislavom Burlasom na tému Benešovej kantáty Červená šatka, ktorú napísal počas štúdií u Cikkera roku 1962.

IZ: Beneš napísal kantátu Červená šatka? To som nevedel. Trochu zmeškal dobu.

VG: Pýtal som sa, či to je pravda, lebo sa to popieralo alebo tvrdilo, že išlo o provokáciu, za ktorú ho chceli vyhodiť zo školy. No Burlas mi povedal: „Nebola to provokácia, bolo to vážne myslené. Bola to taká doba – ja som napísal Banícku kantátu a Ivan Hrušovský zasa Boľševický signál.“ O tom som tiež nikdy nepočul.

IZ: Ani ja – Boľševický signál, chudák Hrušovský sa teraz obracia v hrobe. No Banícku kantátu poznám.

VG: Chcem sa spýtať, ako je možné, že teba to obišlo. Cikker azda nepoznal osnovy?

IZ: Cikker mi nikdy ani len pol slovom nenaznačil, že by som azda mal niečo také urobiť. Nikdy. Pani Cikkerová mi raz v sedemdesiatych rokoch (keď som bol vyhodený zo Zväzu) povedala: „Nebuďte taký hlúpy, prečo ste taký hlúpy a naivný?“ A Cikker jej vtedy povedal: „Kitty, nechaj to!“ Bol vtedy skutočne fešák. Hoci si myslím, že pani Kitty húdla svoje do Cikkera rovnako. Vplyv manželiek býva niekedy všelijaký. Cikker mi ani pol slovom nič podobné nenaznačil, boli sme si pritom dosť dôverní, najmä v prvom či druhom ročníku sme sa rozprávali o všeličom a vždy som mal dobrý pocit.

VG: Môže to súvisieť s tým, že mohol mať dvojakú reakciu na svoju Zdravicu Stalinovi. Mohol sa za ňu hanbiť a nechcel, aby aj jeho žiaci mali ten istý problém. A mohol tiež chcieť, aby aj oni mal ten istý problém, ako mal on.

IZ: Tu sa hráš na psychológa. Cikker mi ani raz mi nenaznačil, že niečo také by sa hodilo, lebo sme v škole, ani raz. To musím povedať k jeho dobru. Tú Burlasovu Banícku kantátu si pamätám. Boli sme vtedy spolu na nejakej kultúrnej brigáde v Tatrách, Burlas tam brigádoval tak, že púšťal magnetofón a usilovne inštrumentoval Banícku kantátu. Ešte som sa pozeral, čo to robí. Trochu sa za to hanbil, ale vydržal to. Laco Burlas nosil ten magnetofón a Laco Mokrý ho púšťal a mal prejav. To boli také vzácne chvíle. Aj pani Macudzińská tam bola s nami.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/historia/1570-jedenast-stretnuti-v-harmonii-rozhovory-s-iljom-zeljenkom-2004-2006/



Aktualizované: 08. 03. 2019