„Moje piesne si nekoledujú o potlesk. Netúžim po sláve. Neposkytujem svoj hlas na obdiv, neomračujem jeho technikou. S každou piesňou sa vraciam do minulosti, znova s ňou prežívam otrasné okamihy. Plním s pokorou odkaz svojich priateľov a súdruhov. Keď raz budem musieť prestať spievať, stratí pre mňa môj život zmysel. Nespievam kvôli kariére, ani pre pominuteľnú slávu či peniaze. Som vlastne jediný a posledný žijúci spevák piesní z táborov smrti. Je to moja povinnosť. Pomaly strácam sluch a nedá sa tomu zabrániť. Morbus Menière – skúste si nalistovať toto heslo v lekárskej encyklopédii. Ale nesmiem kapitulovať! Budem spievať až do posledného tónu, ktorý budem počuť!“
Tento pôvodne český citát je preložený z článku Jaroslava M. Navrátila Alex Kulisiewicz a jeho chorály z nejtemnějšího pekla. Kópiu článku som dostala v skromnom fascikli bez bibliografických údajov na prelome storočí od Márie Potemrovej. Boli v ňom i ďalšie materiály k osobe Aleksandra Kulisiewicza. Ide hlavne o originály a kópie listov z r. 1966 a 1976, keď bola Mária Potemrová v kontakte s Aleksandrom Kulisiewiczom.
Kto bol Aleksander Kulisiewicz? Bol to poľský básnik, autor piesní, spevák, zberateľ a gitarista. Jeho činnosť podrobne predstavila Juliane Brauer v knihe Musik im Konzentrationslager Sachsenhausen (Metropol, 2009). Kulisiewicz sa narodil v intelektuálnej rodine v r. 1918 v Krakove. Od r. 1925 žil v Karvinej, neskôr v Těšíne. Vo viacnárodnom Sliezsku sa naučil nemecky, česky a maďarsky. Ako šesťročný sa začal učiť hrať na husliach, objavoval ľudové piesne, ako osemročný vystupoval ako primáš v cigánskej kapele. Kvôli úrazu sa o rok neskôr musel huslí vzdať. Pri rôznych príležitostiach vystupoval ako pískač‑sólista. Ako autodidakt začal komponovať a naučil sa hrať na gitare. Po maturite podnikol trojročnú cestu na Balkán, tam sa stal vyhľadávaným spevákom obľúbených šlágrov. Popri štúdiu práva na univerzite v Krakove sa zdokonaľoval v hre na gitare a pôsobil v študentskom súbore, kde spoznal piesne Hansa Eislera. Vo Viedni sa vzdelával ďalej ako spevák, jódler a pískač. Po návrate do Krakova sprevádzal ako pískač cirkusového klauna, vystupoval tiež v katovickom rozhlase a bol aj literárne činný. V auguste 1939 uverejnil v jednom těšínskom týždenníku článok kritizujúci Sliezsko, kolaborujúce s národno‑socialistickým Nemeckom. Tento článok sa mu stal osudným. Nemecké bezpečnostné orgány ho na začiatku vojny, v októbri 1939, ako „nepriateľa národa“ v Těšíne uväznili. Mal 21 rokov. Odtiaľ ho odvliekli do väzníc v Vroclavi a Berlíne. Od mája 1940 bol väznený v koncentračnom tábore Sachsenhausen. Až v máji 1945 ho počas „pochodu smrti“ oslobodila Červená armáda.
Päťročné väznenie a pohnutý umelecký život v koncentračnom tábore boli dôvodom kontaktu Aleksandra Kulisiewicza s Máriou Potemrovou. Kulisiewicz, táborový skladateľ desiatok piesní a textov, potreboval pri povojnovej analýze a dokumentácii pomoc. V tábore známe melódie buď spracovával, alebo k nim dokomponoval vlastné melódie a vytváral texty. Spievaval ich na tajných kultúrnych podujatiach koncentračného tábora, kde vystupoval hlavne pred nemeckými a českými väzňami. Jeho piesne sa stali dokumentmi situácie života počas táborových dní. Vypovedali o hlade, popravách, krematóriách, ale aj o nádeji na prežitie. Boli žalujúce, smutné, ironické i nenávistné. Boli obrazom každodenného života plného nádeje i beznádeje. Počas väznenia sa Kulisiewicz nedostal k zápisom piesní, no po oslobodení a až do konca svojho života pracoval na dokumentácii toho, čo sa dialo v tábore počas piatich rokov. Povojnové komentovanie a dokumentácia 65 táborových piesní a 130 básní boli úzko prepojené s jeho medzinárodnými vystúpeniami v 60. a 70. rokoch. Kulisiewicz spieval táborové piesne na medzinárodných pódiách, sprevádzal sa gitarou, bol známy v Česku, vo Švédsku, v NDR, v Nemeckej spolkovej republike, Taliansku, vo Veľkej Británii i v USA. Dokonca i v Japonsku sa písalo o Kulisiewiczovej tvorbe a jeho zberateľskej činnosti. V tom čase vznikali rôzne gramofónové nahrávky ako svedectvá doby. Pre bývalých väzňov koncentračných táborov vypracoval obsiahly dotazník, v ňom sa pýtal na piesne a texty, ktoré sa v táboroch spievali. Echo bývalých väzňov z tábora Sachsenhausen bolo mimoriadne slabé. Podarilo sa mu však zanechať dokumenty s komentármi väzňov z 34 iných nacistických táborov. Vo svojom archíve dokumentoval stovky poľských piesní a piesní iných národov a opísal ich genézu. Určiť ich provenienciu nebolo však ľahké a jednoznačné.
Na jeseň 1966 sa obrátil o pomoc s otázkami k rôznym slovenským ľudovým piesňam do Košíc. Komunikoval v zrozumiteľnej češtine. Prvá odpoveď Aleksandrovi Kulisiewiczovi z 26. 10. 1966 je zachovaná v strojopisnej kópii v zbierke autorky príspevku. Ide o list Márie Potemrovej, ktorá si dala s odpoveďou veľa námahy. Potemrová píše: „Vážený pane, Váš list zo 17. septembra 1966, na riaditeľstvo ‚Strednej školy v Košiciach‘, dlho putoval hore‑dole, kým sa dostal na naše konzervatórium. Tu ho zase pridelili mne ako profesorke dejín hudby. (…) Vaša práca ma veľmi zaujala a podľa svojich vedomostí Vám pomôžem v nej.“ Potemrová odpovedá ďalej na otázky Kulisiewicza súvisiace s konkrétnymi otázkami: „1. pieseň ‚Zomrom‘ má správny nadpis: ‚Umrem, umrem‘. Pieseň je uverejnená pod číslom 88 v diele Viliam Figuš‑Bystrý: 1 000 slovenských ľudových piesní, Bratislava, zv. I, str. 88. Vo Vašom prípade môže ísť o nejaký regionálny variant. (…) Keď nemáte zvláštnu príčinu uvádzať pieseň pod ‚Zomrem, zomrem‘, uveďte ju pod názvom ‚Umrem, umrem‘. Tak je na Slovensku najznámejšia. Tretí takt Vašej ukážky má byť správne: a‑a-g‑f. (…) 4. Ide o tanečnú pieseň‑fox Ernest Genersich: ‚Milá moja‘. Slová zložil Krafta‑Zariecky. Prvý takt sa začína nesprávne. Správne má byť: a‑d-f‑d. Zdá sa mi ale, že text je spojením dvoch piesní. (…) Váš refrain je opäť samostatná slovenská tanečná pieseň ‚Jaj, Zuzka, Zuzička…‘ Nemám pri ruke lexikón slovenských tanečných piesní a nechcem zdržiavať odpoveď na Váš list. Preto autora tejto piesne pošlem dodatočne.“ Ďalej Potemrová spomína uverejnenie piesne Hej, javor, javor…, na ktorú sa Kuliesiewicz pýtal, v zbierke Michala Potemru Sbierka východoslovenských ľudových piesní (Barca 1943) a podotýka, že ide o východoslovenskú ľudovú pieseň, a preto ju treba písať dialektom...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 01-02/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.