„Obsadenie orchestra neznáme, partitúra stratená.“ Tieto poznámky k opusu č. 5 bolo treba po vyše 100 rokoch meniť vo všetkých domácich aj zahraničných katalógoch tvorby Igora Stravinského. Nezvestnú hudbu, skomponovanú na pamiatku učiteľa – Pohrebnú pieseň – symbolicky vznikajúcu v čase postupne umierajúceho cárskeho Ruska, nikto z dnes žijúcich ľudí nepočul až do 4. septembra 2015, keď Natalia Braginskaja v sále Inštitútu dejín umenia v Petrohrade prvýkrát zahrala na klavíri jej tému. Nález Pohrebnej piesne vypĺňa najväčšiu medzeru v kompozičnom odkaze Igora Stravinského a vyjasňuje nám obraz nielen o jeho ranej tvorbe, ale aj o jeho skladateľskej evolúcii celkovo. Vďaka znovuobjaveniu partov skladby je reťaz udalostí kompletná.
Smútočná procesia hudobných nástrojov
...Znovuobjavená kompozícia z ranej etapy Stravinského tvorby výrazne predznačuje obdobie rýchleho kariérneho vzletu skladateľa, v ktorom boli pre Sergeja Ďagileva vytvorené partitúry k baletom Vták ohnivák, Petruška či Svätenie jari.
Pohrebná pieseň pre veľký symfonický orchester predstavuje 106 taktov hudby v pomalom tempe (Largo assai) s približnou dĺžkou 11 minút a s hlavnou tóninou a mol. Uprostred ticho a pochmúrne znejúceho diela Stravinskij udivuje vstupom sekcie trombónov a tuby vo fortissime s poznámkou Grandioso. V kompozícii, nasýtenej romantickou výrazovosťou, netypickou pre zrelého Stravinského, sa okrem iného odráža vplyv Richarda Wagnera, prijatý cez Rimského‑Korsakova, ruské témy, ale aj predzvesť pestrej hudobnej reči Vtáka ohniváka. Podľa slov dirigenta Vladimira Jurovského si po skomponovaní Pohrebnej piesne Stravinskij už v žiadnom inom diele nedovolil byť natoľko expresívnym a odhaliť svoje pocity. No smrť Rimského‑Korsakova bola silnou ranou, išlo o jediného učiteľa kompozície mladého skladateľa. Sám Stravinskij o skladbe napísal: „Zabudol som na tú hudbu, no veľmi dobre si pamätám myšlienku, ktorá bola jej základom. Bola to smútočná procesia všetkých nástrojov orchestra, postupne predstavujúcich svoje melódie na pozadí zdržanlivého tremola, pripomínajúceho chvenie hlbokých, zborovo spievajúcich hlasov. Samotná téma je veľmi jednoduchá, pozostáva len z niekoľkých tónov a postupuje prakticky bezo zmeny. Téma je akoby vencom. Nástroje ju jeden po druhom kladú na hrob a jej opakovanie v nezmenenom znení, len v transpozíciách na rôznych stupňoch, sa stáva pomyselným nahromadením vencov na hrobe veľkého majstra.“
Premiéra v 21. storočíPohrebná pieseň sa 2. decembra 2016 vrátila na koncertné pódiá po vyše sto rokoch. Jej premiéra v 21. storočí sa uskutočnila ako spoločný projekt Petrohradského konzervatória, Mariinského divadla a vydavateľstva Boosey and Hawkes s podporou oficiálneho zastúpenia dedičov Igora Stravinského. V Koncertnej sále Mariinského divadla v podaní divadelného symfonického orchestra, pozostávajúceho z absolventov a študentov Petrohradského konzervatória, zaznela skladba, ktorá sa ešte donedávna považovala za beznádejne stratenú. Program koncertu bol zostavený takto: v úvode zaznela hudba z Povesti o neviditeľnom meste Kiteži a panne Fevrónii Rimského‑Korsakova, následne Stravinského Pohrebná pieseň a ako veľkolepé finále suita k baletu Vták ohnivák. V Moskve zaznela Pohrebná pieseň po prvýkrát 9. februára 2017 vo Veľkej sále Konzervatória Piotra Čajkovského. Týmto exkluzívnym koncertom...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 05/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.