„Mladé Poľsko“ je termín pre poľský variant obdobia hlbokých zmien vo vývoji umenia a reflexií, ku ktorým došlo v Európe na prelome 19. a 20. storočia. Toto obdobie sa v širšej perspektíve označuje ako modernizmus. Súčasní vedci ho často opisujú ako medzinárodný prúd v literatúre a umení, ktorý odrážal pocit hlbokej krízy narastajúcej v západnej Európe od polovice 19. storočia a rozvíjajúcej sa až do začiatku 2. svetovej vojny1. Tento prúd je však vnútorne heterogénny a z umeleckého hľadiska priniesol vznik mnohých umeleckých štýlov, ktoré si často navzájom odporujú alebo stoja voči sebe v rozpore. Medzi najdôležitejšie smery tzv. prvej alebo veľkej avantgardy, t. j. prvej vlny modernizmu, patrí okrem iného impresionizmus, expresionizmus a symbolizmus. Neskôr, po 1. svetovej vojne, vznikajú ďalšie avantgardné prúdy – futurizmus, surrealizmus, dadaizmus a mnohé ďalšie, viac či menej trvácne. Medzi nimi vyrastá aj tvorba Karola Szymanowského, skladateľa, ktorého 140. výročie narodenia si v tomto roku pripomínajú nielen v Poľsku.
Karol Szymanowski, ktorý sa narodil v r. 1882 v Tymoszówke na území dnešnej Ukrajiny, mal všetky možnosti nasávať a osvojiť si modernistické avantgardné prúdy, ktoré okolo neho prekvitali. Podľa Zofie Helmanovej, autorky jeho biografie, „vyrastal v prostredí mimoriadne vysokej intelektuálnej a umeleckej kultúry, ktoré rozvíjalo poľské vlastenecké tradície, a zároveň bolo otvorené voči novým fenoménom vo vede a umení“2. Keď v mladosti cestoval po nemecky hovoriacich krajinách, ale aj Taliansku či Francúzsku, ba dokonca aj mimo územia Európy, mal možnosť systematicky spoznávať nové myšlienkové a estetické prúdy a prenášať ich do vlastnej tvorby. Jeho neobyčajná hudba – napriek tomu, že sa zdala zložitá, hermetická a príliš moderná – si už v medzivojnovom období získala veľkú publicitu a skladateľovi priniesla rešpekt a slávu doma i v zahraničí.
Szymanowského tvorba sa zvykne deliť na tri obdobia: prvé z nich (1899–1913) sa formovalo ešte pod vplyvom romantického odkazu, ale s jasnými vplyvmi štýlov raného modernizmu, a to najmä impresionizmu a expresionizmu. V druhom období (1914–1919) Szymanowski čerpal z prameňov antických a orientálnych tradícií. Tretie a zároveň posledné obdobie (1920–1937) bolo časom objavovania národnej identity a obdivu voči domácemu folklóru, ale aj obdobím formovania vlastného, vyspelého hudobného jazyka3.
Nasledujúce tri Szymanowského diela, ktoré symbolicky predstavujú esenciu týchto troch tvorivých období, sú dôležitým článkom, ktorý spája poľskú hudbu s európskou tradíciou.
Mýty
Mýty op. 30 pre husle a klavír sú cyklom troch inštrumentálnych básní, ktoré vznikli na jar 1915 ako výsledok Szymanowského spolupráce s vynikajúcim huslistom Pawłom Kochańským, pričom boli venované jeho manželke Zofii. Cyklus pozostáva z troch samostatných skladieb: Prameň Arethusy, Narcis, Dryády a Pan.
Tradícia „rozprávania príbehu“ výhradne prostredníctvom inštrumentálnej hudby siaha prinajmenšom do 19. storočia a označuje sa termínom „programová hudba“. Ide teda o hudbu, v ktorej skladateľ vedome sprostredkúva istý zamýšľaný obsah, naznačený často názvom skladby. V tomto prípade Szymanowski použil zvukový materiál huslí a klavíra na vykreslenie troch príbehov z gréckej antickej mytológie. Skladateľ tak pred nami kreslí obrazy nymfy Arethusy utekajúcej pred Alfejom a premenenej na prameň, Narcisa zamilovaného do vlastného odrazu vo vode a premeneného na kvet a napokon tancujúcich dryád s bôžikom Panom hrajúcim na flaute“4. Mihotavá, ľahká a zároveň statická hudba Mýtov vyvoláva asociácie s impresionistickou technikou.
Až dva z troch Mýtov (Prameň Arethusy a Narcis) uvádzajú príbehy a vyvolávajú obrazové asociácie s tematikou vody alebo prameňa. Má to dvojaký zmysel. Na jednej strane impresionistickí maliari radi zobrazovali statickú vodu so svetelnými odrazmi, ktoré sa v nej zračili – spomeňme v tomto kontexte napríklad diela Moneta, van Gogha, Sisleyho, Caillebotta alebo Signaca. Na druhej strane pojem „prameň“ odkazuje na pôvod, základ, hlboký zmysel istého javu. V tomto chápaní je mýtus práve takýmto prameňom, pretože odkazuje k pôvodu veci, vysvetľuje nadprirodzené. V čase, keď Szymanowski písal svoje Mýty, bol západný svet fascinovaný psychoanalýzou Sigmunda Freuda, ktorý mýtickým príbehom pripisoval obrovský vplyv na podvedomé formovanie kultúrnych modelov správania, a to najmä vtedy, ak sa prejavujú v snoch5. Možno si všimnúť, že Mýty sú čiastočne inšpirované aj týmto freudovským prístupom, keď v sebe...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 07-08/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.