ALIA AMNIS je názov nového ansámblu, ktorý pôsobí v Košiciach. Vznikol v čase lockdownu, v období, keď umelci nemali možnosť zdieľať s publikom svoje vyjadrenia. Tvoria ho štyri ženy: Iveta Vajó (mezzosoprán), Frederika Pöhmová (akordeón a klávesové nástroje), Jana Santovjáková (zobcové flauty), Lenka Novosedlíková (vibrafón, perkusie a live electronic). Za názvom súboru sa ukrýva zámer vyjadriť osobitosť jeho umeleckého smerovania. Kým slovo amnis je odkazom na stratený potok, ktorého tok zanikol v hlbinách zeme, latinský výraz alia, znamenajúci odlišnosť, odkazuje na hudobnú svojbytnosť členiek súboru. Spojenie týchto dvoch významov môže vytvárať v konečnom dôsledku symbiózu, ideu, ku ktorej chcú členky zoskupenia inklinovať. Ťažisko umeleckého repertoáru stavajú na hudbe 20. a 21. storočia. V interpretácii využívajú rôzne zvukové možnosti hudobných nástrojov, spevu, recitácie, čo v prepojení s elektronikou vytvára originálne, emocionálne vypäté, miestami až exaltované plochy. Vo východoslovenskom regióne je tento typ ansámblu osobitý svojím zameraním i kombináciou ľudského hlasu s netradičným nástrojovým obsadením. Zároveň je pozoruhodným príklon ku konceptu interpretácie tzv. otvorených partitúr.
Prvé koncerty absolvoval súbor v Košiciach (festival Ars Nova, 22. 3.) a v Prešove (prehliadka súčasnej hudobnej tvorby Sólo‑duo‑trio, Divadlo VIOLA, 27. 3.). Popri skladbe nemeckého autora Tilla Alexandra Körbera s názvom Sitis Domini II pre akordeóna skladbe Imaginaires I pre akordeón a vibrafón francúzskeho skladateľa Alaina Abbotta zneli kompozície dvoch slovenských autorov, aktuálne pôsobiacich v Košiciach: Pesnička K Lenky Novosedlíkovej a Madrigaly Juraja Vajóa. Lenka sa tak ocitla v dvojrole skladateľka‑interpretka. Za intenzívny možno považovať aj vzťah Juraja k tomuto zoskupeniu, ktorý inicioval jeho vznik, komponuje preň a zároveň v ňom aj príležitostne, ako hosť, účinkuje. Ak teda platí prirovnanie, že za všetkým treba hľadať ženu, potom je v prípade ansámblu Alia Amnis možné podotknúť, že za ženami možno nachádzať aj muža.
Iveta a Juraj Vajóovci vytvárajú v Košiciach už niekoľko rokov zázemie pre tvorivé stretávania sa umelcov. Vzniklo tak otvorené spoločenstvo, ktorého pridanou hodnotou je popri hudobnej tvorbe aj inšpiratívna ľudská komunikácia.
- Ako sa dnes dá hovoriť o hudbe, keď pár desiatok kilometrov od nás vybuchujú bomby a umierajú ľudia? Alebo o nej treba hovoriť práve preto?
Iveta Vajó: O hudbe sa dá hovoriť a hlavne sa dá robiť hudbu a akékoľvek umenie v akejkoľvek dobe – a možno práve vtedy. Veď umenie je odraz doby, ktorú žijeme. Doba robí hudbu a hudba, a umenie vôbec, ju môže ovplyvniť. A ak nie ovplyvniť, tak aspoň nastaviť zrkadlo dobe.
Juraj Vajó: V spoločnosti výrazne rezonuje odkaz diela Karla Jaspersa Otázka viny. Ak rozšírime tamojší diskurz z konceptu „vinného národa“ na určite vybrané „vinné cechy“, potom mám potrebu premýšľať aj o podiele zodpovednosti svojho profesijného stavu. Východiskom mojich úvah je fantasy román Cesta do krajiny FAREMIDO, v ktorom autor píše o osobách vyjadrujúcich sa výlučne spevom. Kontext je zdanlivo apolitický, Karinthyho vtipné dielo však skrýva proroctvo, v čase vzniku románu sa totiž práve začala cesta špecifického hudobného „pekla“, ktorej vyústenie sa teraz výrazne materializuje… Na kontext, ktorý mám na mysli, naráža Alex Ross v knihe The Rest is Noise pri analýze Wagnerovho Parsifala. Opisy „hudobných pekiel“ majú vo svojej tvorbe literárni géniovia Thomas Mann a Michail Bulgakov. Sú to však také tie nižšie, vľúdnejšie stupne pekla – podľa Emanuela Swedenborga. Hnedé a červené budovateľské či pionierske piesne…
Ako bývalý mladý človek vyrastajúci za neskorého socíku pozorujem, že v tejto tradícii poctivo kráča aj „Ďaďa Vova“. Pieseň je teda slúžkou zjavného zla už celé jedno storočie, hoci kratšie ako kreslenie imaginárnych máp! Výtvarníci boli vždy pred nami… Nechcem podceňovať náš cech… my hudobníci, Kainovo potomstvo, sme pravdaže vždy a všade boli podobne vinní… Čo sa dá robiť? Nič? Azda hudbou slobodno prosiť B-ha! Možno sa zľutuje… Netušiac o Jeho hudobnom vkuse, čo ak nás vypočuje? Čiže je čas naučiť sa modliť…
- Ako to je s predtuchou umelca, čo vníma intenzívnejšie alebo inak ako okolie?
IV: Umelci sa rôznia ako všetci ľudia. Dobrí – zlí, ponurí – radostní, hĺbaví – zemití, oddaní – zištní… Aj toto ovplyvňuje ich schopnosť vnímať.
JV: Samotný akt tvorby zostruje senzitivitu.
- Aktuálnym hudobným činom sú aj prvé dve vystúpenia súboru Alia Amnis. Čo však bolo na začiatku?
IV: Niekedy veci vznikajú akoby samy od seba. Juraj mal nápad, po nejakých vydarených spoluprácach a koncertoch, založiť čisto ženský súbor („… že budeme hrať tú novú hudbu“, ako povedala Lenka Novosedlíková). Rozprával príbeh Čermeľského potoka, ktorý mal pretekať práve popod garáž domu Jurajových rodičov, kde skúšame. Cítili sme sa tiež ako ten iný, odlišný potok, ktorý vznikol, a tak prišlo k názvu Alia Amnis (Ďalšia rieka) – hľa, aké ženské…
JV: Zaujal ma potenciál nástrojov, ich tvorivosť, nová zvukomaľba. Stretnutie som inicioval, ale ostatné už prebiehalo v ich vlastnej réžii. Samozrejme, k dispozícii bola moja tvorba a zároveň aj Lenkina. Bolo na nich, ako uchopia hudobný materiál. A založenie súboru sa bude niesť vždy v znamení dní, ktoré celkom neprospievali umelcom. Bol lockdown, stretávali sa, začali tvoriť a výsledkom sú dva spomínané koncerty.
...pokračovanie článku nájdete v čísle 06/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.