Svetová premiéra novej opery je v súčasnosti vzácnou udalosťou. Platí to v celosvetovom meradle a dvojnásobne na Slovensku. V Košiciach takáto výnimočná chvíľa nastala: Štátne divadlo uviedlo dielo Mariána Lejavu Bohom milovaný. Novinka dostala dôstojného „predskokana“ – komornú hudobnú drámu Nikolaja Rimského-Korsakova Mozart a Salieri.
Hudobná hra Mozart a Salieri, skomponovaná na činoherný text Alexandra S. Puškina, spadá do neskorého obdobia autorovej scénickej tvorby, ktoré sa vyznačuje bohatstvom dramatických útvarov a pestrosťou stvárnení. V intímnych monológoch a dialógoch jednoaktovky pracuje skladateľ s melodickým recitatívom sprevádzaným malým orchestrom, dvomi citáciami Mozarta a jednou klavírnou fantáziou v jeho štýle. Textová zložka vychádza z mýtu o zavraždení Mozarta Antoniom Salierim, ktorý inšpirovali fámy kolujúce po Viedni po Mozartovej smrti.
Marián Lejava sa v diele Bohom milovaný rozhodol túto mystifikáciu vyvrátiť a očistiť Salieriho meno. Zvolil si na to zaujímavú formu takmer dokumentárneho divadla, ktoré rekonštruuje historické udalosti a dramatizuje dobové dokumenty. Podobne ako Rimskij-Korsakov, aj Lejava sa vyhol označeniu opera a použil podtitul „hudobné divadlo v piatich scénach s prológom a epilógom“. Je to namieste – popri prvkoch opernej formy (tu najmä recitatív a dvojspev) využíva aj prvky kantáty a melodrámy. Text libreta (Marián Lejava a Zuzana Šajgalíková) tvorí najmä Mozartova korešpondencia, novinové články a iné autentické materiály v pôvodných jazykoch – nemčine, taliančine a angličtine. Autor zaujímavo pracuje s realitou: pokiaľ v prvých scénach vystupuje Mozart ako živá postava, neskôr sa z neho stáva predmet dokumentu.
Prvá scéna prináša monológ Mozarta a jeho dvojspev s manželkou Constanze. V druhej Mozartovi priatelia skúšajú časti práve komponovaného Requiem. V tretej scéne sa Mozart stáva symbolickou postavou filozofujúcou o tvorbe a smrteľnosti. Opera formálne i obsahovo vrcholí štvrtou scénou: fiktívnou televíznou šou s moderátorom (Salieri) a odborníkmi – lekármi, ktorí rekonštruujú skutočný priebeh Mozartovej smrti. Úvod a záver patria Salierimu: prológ je jeho meditáciou a epilóg obsiahlou citáciou Mozartovho Requiem, do ktorej melodramaticky vstupuje Salieri s textom svojho epitafu.
Komplikovaná forma Lejavovej opery prináša viacero úskalí. V prvom rade nefunguje ako plnohodnotný dramatický text - z libreta cítiť veľa papiera a málo divadla. Na malom priestore je príliš husto: literárne, informačne, jazykovo i hudobne. Možno by stálo za úvahu sa s odstupom času k dielu vrátiť, aj s dramaturgickými nožnicami. Pripúšťam však, že spomínaná prehustenosť možno vystupuje do popredia iba vedľa Puškinovho a Korsakovovho lakonizmu a že by Bohom milovanému viac svedčala samostatná platforma.
V prospech samostatného uvedenia svedčí aj nešťastná režijná koncepcia Michala Spišáka. Režisér „strihol“ obom operám rovnaký vizuálny kabát v podobe takmer totožnej scény a kostýmov. V prípade polemiky s bohatou interpretačnou tradíciou by tento prístup obstál, no v situácii prvolezca, ktorý má za úlohu vyrozprávať príbeh, je problematický. Ak je Salieri v prvej časti večera vrahom, tak rovnaký Salieri – v tom istom kostýme (evokujúcom diabla), na tej istej scéne, zosobnený tým istým, rovnako hrajúcim spevákom – môže ťažko byť po prestávke nevinný. Ďalším veľkým nedostatkom, ktorý obzvlášť prekvapuje u činoherného režiséra, je muzeálno-operné vedenie hercov a prvoplánové klišé. Minimalistická scéna Diany Strauszovej (je aj autorkou historizujúcich kostýmov) s horizontom tvoreným šnúrkovým závesom, z ktorého sa vynára zbor, vytvorí niekoľko efektných obrazov, no statickému charakteru oboch diel veľa dynamiky neprinesie.
Novej slovenskej opere i miniatúre Rimského-Korsakova sa dostalo (najmä na prvej premiére) vynikajúcej interpretácie. Mozarta a Salieriho hudobne naštudoval a dirigoval Igor Dohovič. Podarilo sa mu dokonale vystihnúť duch Korsakovovej hudobnej hry v skvelom vybalansovaní medzi ruským romantizmom a mozartovskou náladou. Orchester opery Štátneho divadla hral pod jeho vedením s eleganciou, ľahkosťou a príjemnou farebnosťou. Škoda len, že citát z Mozartovho Requiem neinterpretoval živý zbor (v druhej opere vynikajúco spievajúci) – hoci sa jeho časť práve nachádzala na scéne ako komparz, bola použitá nahrávka.
Bohom milovaného naštudoval a dirigoval sám skladateľ. Ak som uvedenie novej opery označil za výnimočnú udalosť, tak príležitosť vypočuť si premiéru v autentickom autorskom podaní je dokonalým unikátom. Marián Lejava túto príležitosť maximálne využil, aj keď musel pôvodnú predstavu o rozčlenení orchestra zredukovať na podmienky malej košickej orchestrálnej jamy. Teleso má s podobným typom repertoáru minimum skúseností, ale vďaka skladateľovmu entuziazmu sa hráči s náročnou partitúrou vyrovnali s nasadením a radosťou.
Na prvej premiére sa ako Salieri predstavil Michal Onufer. Jeho elegantný bas sa pokúsil diferencovať rozdielny charakter postáv v oboch operách, precízne narábal s viacerými jazykmi a herecky sa vyhýbal veľkooperným gestám. Alternant Ivan Zvarík zaujal efektným basovým fondom, potrápil sa však s frázovaním a výrazovo i herecky ťahal za kratší koniec. Tenorista Maksym Kutsenko sa do dvojpartu Mozarta pustil s oduševnením a mimoriadne svedomitým prístupom. Jeho empatickú a výsostne muzikálnu interpretáciu podporilo presvedčivé herectvo. Jozef Gráf na druhej premiére zaujal žiarivými výškami, ale vo výraze i herectve bol menej úspešný. Obe predstaviteľky Mozartovej manželky Constanze, Janette Zsigová a Viera Kállayová, sa svojich úloh zhostili s primeranou dramatickou angažovanosťou, šarmom a civilným herectvom.
Úloha Mozartovej sestry Sophie suverénne sadla Michaele Váradyovej, hlas alternujúcej Tatiany Paľovčíkovej-Páladiovej znel vo vyššej polohe priostro. Pánske kvarteto v jednom obsadení menších mužských postáv (dvoj- a trojúloh) bolo korektne interpretované a dostatočne individualizované Zdenkom Vislockým, Antonom Baculíkom, Mariánom Lukáčom a Marekom Gurbaľom.
Vďaka iniciatíve Opery Štátneho divadla v Košiciach teda uzrelo svetlo sveta nové slovenské operné dielo. Teraz by bolo vhodné zapracovať aj na návštevnosti predstavení. Pohľad na poloprázdne premiérové hľadisko je smutný.
Nikolaj Rimskij-Korsakov: Mozart a Salieri
Marián Lejava: Bohom milovaný
Dirigenti: Igor Dohovič a Marián Lejava
Scéna a kostýmy: Diana Strauszová
Réžia: Michal Spišák
Premiéry v Štátnom divadle Košice, 13. a 14. 5.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.