Niet pochýb o tom, že opery Leoša Janáčka patria medzi svetovo najuvádzanejšie slovanské diela. Podľa operného portálu operabase.com figuruje moravský maestro v sezóne 2009/2010 na viac než troch desiatkach európskych i zámorských scén, vrátane tých najvýznamnejších – milánskej La Scaly či newyorskej Metropolitnej opery.
Janáčkov umelecký odkaz rozvíja aj jeden z popredných francúzskych operných domov, Opéra national du Rhin so sídlom v alsaskom Štrasburgu a filiálkami v neďalekých mestečkách Mulhouse a Colmar. Túto sezónu uvádzal staršiu inscenáciu Jenůfy (pôvodne produkcia antverpskej opery z roku 2004), budúcu spestrí dramaturgicky náročnejšia Věc Makropulos. Pod obomi je podpísaný slávny kanadský režisér Robert Carsen.
V Jenůfe Carsen takmer úplne obišiel folklórny rozmer, vinúci sa našou inscenačnou tradíciou. V kostýmovej zložke vsadil Patrick Kinmonth na „mestský folklór“ – uhladené pánske obleky a jednoduché ženské šaty neutrálnych strihov, bez zreteľného dobového ukotvenia. Rustikálny základ príbehu pripomína len černozem, pokrývajúca celú plochu javiska. Dej sa odohráva vo výtvarne minimalistickom priestore, vyárendovanom asi dvomi desiatkami prenosných dverí a okien. Počas predohry cez ne na Jenůfu zíza dav ľudí ako na zviera v klietke. Klaustrofóbny pocit sa ešte umocní na začiatku druhého dejstva, keď ľudia „šmírujú“ dievčinu so zavinutým bábätkom v ruke, stojacu uprostred svetelného kužeľa. Väzenie sa stráca až v závere opery – zbor demontuje kulisy a javisko ostáva úplne čisté, pripravené pre záverečnú (hoci v kontexte iných skvelých Carsenových inscenácií nie príliš originálnu) katarziu: Na scéne ostávajú len Jenůfa s Lacom, pripravení začať nový život. Z neba sa na nich spustí očisťujúci, všetko zlé odplavujúci dážď.
Čo sa týka výkladu diela, štrasburská Jenůfa je v podstate „tradičnou“ inscenáciou. Neprináša zásadné ideové prehodnocovanie predlohy, zamerala sa na zreteľnú charakterokresbu postáv. Carsenovo poňatie je humanisticky optimistické, presvietené vierou v ľudskú schopnosť odpúšťať. V tomto zmysle kreoval predovšetkým titulnú postavu Jenůfy. V prvom dejstve je submisívnou osôbkou, neschopnou vnímať Števovu morálnu defektnosť. Keď ho zbor prinesie na pleciach – opitého, na všetky strany pusinky rozdávajúceho donchuana –, vďačne sa od neho nechá vystískať. A potom sa už len útrpne díva, ako plnými priehrštiami rozhadzuje bankovky a tancuje s dievčatami. V druhom dejstve koncentruje životnú silu na lásku k dieťatku, no keď oň príde, pokorne sa zmieruje so svojím údelom. V treťom dejstve s láskavým pochopením odpúšťa macoche a prijíma do svojho srdca Lacu, hoci je jednou z príčin jej ťažkého osudu.
Števa je v duchu diela vykreslený ako nezodpovedný darebák. Na Kostolníčkino hrozivé odmietnutie reaguje pohŕdavo odutou tvárou a pri Jenůfinom dohováraní jej len ľahtikársky siahne pod sukňu. Keď nájde kvet od Karolky, Jenůfa ho prestane zaujímať a hlavou mu už zjavne behajú predstavy, ktoré s ňou nemajú nič spoločné. Tenorista Fabrice Dalis bol typovo vhodným predstaviteľom fešáckeho darebáka, vokálne však predstavoval najslabšie ohnivko obsadenia. Technické problémy, prejavujúce sa najmä v priškrtenej vysokej polohe, miestami prerastali až do distonovania.
Rovnako Laca dostal v Petrovi Strakovi typovo optimálneho predstaviteľa. Neotesanými pohybmi a veľkou hrmotnou postavou vytvoril k šviháckemu Števovi žiaduci kontrapunkt. Jeho naturelom dramatickejší tenor znel farebne sýtejšie a technicky istejšie. Prvé dejstvo odohral v polohe nervného, duševne nevyrovnaného outsidera. Pri tomto človeku uveríte, že aj v dospelosti dokáže zahrabať do zeme červíky, aby zvädol rozmarín, ktorý jeho vyvolená pestuje pre iného ženícha. Aj osudové zmrzačenie Jenůfkinej tváre vykonal akoby z nesvojprávnej detinskej roztopaše. V druhom, ale najmä v treťom dejstve už stál pred divákmi človek, ktorý (zrejme aj v dôsledku svojho činu) dospel a je pripravený byť Jenůfe oporou.
Slovenská sopranistka Eva Jenisová nežným, subtílnym vzhľadom i dievčensky sviežim sopránom plne korešpondovala s režisérovou koncepciou. Jej Jenůfa bola obetavé, zmierlivé stvorenie, skrývajúce za zdanlivou krehkosťou veľký duchovný rozmer. S fyzicky i vokálne majestátnou, herecky strhujúcou Kostolníčkou (americká sopranistka Nadine Secunde) vytvorili kontrastnú dvojicu žien so silou prameniacou z rozdielnych žriediel. Povahou „romantické“ vokálno-herecké výrazové zázemie Evy Jenisovej v interakcii s „nemecky expresívnym“ prejavom Nadine Secundeovej súznelo v pôsobivom kontrapunkte. Secunde vyjadrila Kostolníčku ako tvrdú hrdú ženu, v ktorej materinská láska bojuje so zranenou pýchou.
Po Števovom odmietnutí ešte viac znenávidí malého chlapčeka, príčinu pastorkyninej i svojej hanby – jeho červený svetríček zúrivo zahrabe do zeme. Po vražde sa dostáva do psychického a fyzického kŕča, do konca deja sa vyhýba ľuďom. Jej dovtedy hrdo vztýčená postava sa prihrbí, pravou rukou zaťatou v päsť si tlačí na žalúdok. Nadine Secunde možno neokúzlila farebnou krásou dramatického materiálu, no expresivitou a výrazovým bohatstvom spevu vrchovato naplnila kánony janáčkovského partu. Jediným defektom, znižujúcim hodnotu Američankinho výkonu (ktorý však domáce obecenstvo samozrejme nevnímalo), bola moravskej reči na míle vzdialená výslovnosť.
Hudobné naštudovanie štrasburskej Jenůfy sa ocitlo v povolaných rukách rakúskeho dirigenta Friedemanna Layera. Jeho koncepcia patrí do rodu „divadelne posvätených“ naštudovaní. Citlivo volenými tempami, pôsobivo modelovanými farbami i dramatickými generálnymi pauzami maľoval dejovú atmosféru. Za všetky krásne miesta spomeniem scénu Kostolníčkinho monológu, počas ktorého sa v nej zrodí hrozný nápad. Rozvibrované sláky s fyzickou autentickosťou odrážali bzukot myšlienok v ženinej hlave, stupňujúca sa intenzita hudobného pradiva tlmočila rastúcu hrôzu z predstavy ohovárajúcej a odsudzujúcej dediny. Na vrchole dynamickej línie Kostolníčka vtrhla do izby a vytrhla decko z Jenůfinej postele... Divadlu sa spolupráca s Friedemannom Layerom zjavne osvedčila, hudobne tu naštuduje aj budúcoročnú Věc Makropulos.
V nasledujúcej sezóne štrasburskej opery pokračuje nielen janáčkovská dramaturgická línia, ale aj účinkovanie slovenských umelcov. Na začiatku sezóny sa scénograf Boris Kudlička podpíše pod novú inscenáciu Verdiho Simona Boccanegru, v marci sa v sólovom recitáli predstaví tenorista Pavol Bršlík.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.