V Slovenskom národnom divadle sa v júni uskutočnil piaty ročník Festivalu európskeho divadla Eurokontext.sk 2018, ktorý je jedným z najväčších podujatí svojho druhu na Slovensku. Aktuálny ročník bol venovaný opere a baletu a priniesol niekoľko pozoruhodných inscenácií hosťujúcich divadiel i prehliadku predstavení domácich súborov.
Snaha vedenia Slovenského národného divadla o zapojenie sa do medzinárodného divadelného kontextu je logická a chvályhodná. Jej najvýraznejším výsledkom je, okrem koprodukčných predstavení operného a baletného súboru, Festival európskeho divadla Eurokontext.sk. Už v roku 2004 prišiel riaditeľ Opery SND Marián Chudovský s ideou Medzinárodného festivalu hudobného divadla; so zmenou vedenia SND sa však po dvoch ročníkoch projekt skončil. Obnoviť sa ho podarilo až po Chudovského nástupe do funkcie generálneho riaditeľa SND v roku 2012. Nultý ročník festivalu, ktorý sa konal v roku 2014, bol pestrou prehliadkou činoherných, operných i baletných súborov zo siedmich krajín a trinástich divadiel. Od roku 2015 sa podujatie organizuje ako žánrové bienále: nepárny rok patrí činohre, párny hudobnodramatickým žánrom. Tento rok teda SND privítalo operné a baletné súbory z Česka, Poľska, Maďarska, Ruska a zo Slovenska. Opera sa prezentovala ôsmimi titulmi, balet šiestimi.
Tohtoročný maratón predstavení otvorilo hostiteľské divadlo premiérami populárnej opery Giacoma Pucciniho Tosca v réžii Martina Bendika a v hudobnom naštudovaní Rastislava Štúra. Tá svojou, na pomery režiséra dosť umiernenou, no inteligentnou podobou, akoby symbolicky nastavila level konzervatívnejšej divadelnej poetiky celého festivalu.
Oba hostiteľské súbory sa vzápätí predstavili spoločným operno-baletným večerom Španielska hodinka – Dafnis a Chloé od Mauricea Ravela. Okrem mena autora hudby však predstavenia nič nespája. Ak v prípade Baletu SND ide o malý bonus dramaturgickej línie, tak naopak, v prípade Opery SND opäť (po Faustovom prekliatí Hectora Berlioza v minulej sezóne) vzniká dojem, že si malou operou „odfajkla“ jeden povinný premiérový titul s polovičnými nákladmi. Pôvodne dobrý zámer režiséra Pavla Smolíka, inscenovať Španielsku hodinku ako grotesku v tinguelyovskej výtvarnej štylizácii, stroskotal na realizácii. Inscenácia sa stratila v štýlovej nesúrodosti, prehnanej javiskovej akcii a lacnom humore. Naopak, debutujúca choreografka a režisérka, inak dlhoročná sólistka Baletu SND, Reona Sato, šťastne vystihla impresionistickú substanciu baletu Dafnis a Chloé. Univerzálny antický milostný príbeh inscenovala ako výtvarne pôsobivú, minimalistickú drámu založenú na decentnej, invenčnej choreografii a diskrétnych detailoch. Hudobné naštudovanie oboch diel pod taktovkou Viniciusa Kattaha bolo korektné, no bez výraznejšieho individuálneho vkladu. Kvalitné spevácke výkony predviedli Monika Fabianová (Concepción) a Jozef Kundlák (Torquemada); v balete sa presadili najmä Juraj Žilinčár (Dafnis) a Sumire Shojima (Chloé).
Opera Štátneho divadla v Košiciach priniesla do Bratislavy kritikou vysoko hodnotenú inscenáciu raritnej opernej prvotiny Richarda Wagnera Víly. Režisér Lubor Cukr vo funkčnom intelektuálnom konštrukte pridal k zamotanému romantickému príbehu simultánnu dejovú paralelu, ku ktorej ho inšpirovali podobné rysy niektorých figúr s reálnymi historickými postavami, čím ho sprehľadnil. Dielu prospelo aj primerané množstvo škrtov. Inscenácii však dominuje vynikajúce a zanietené hudobné naštudovanie dirigenta Roberta Jindru i viacero výnimočných speváckych výkonov: Fréderique Friess (Ada) a Titusz Tóbisz (Arindal).
Balet SND sa na festivale Eurokontext.sk predstavil tromi novými prírastkami sezóny, tým druhým (po Dafnis a Chloé) bolo premiérové naštudovanie choreografie Borisa Eifmana slovenským súborom, Za hranicami hriechu/Bratia Karamazovovci. Známy choreograf sa pokúsil vytvoriť tanečný ekvivalent k Dostojevského gigantickému dielu, no adaptácia tohto typu predlohy nevyhnutne znamená silné zjednodušenie a rezignáciu na jej filozofický rozmer. Eifman sa preto rozumne sústredil na príbehovú a emotívnu rovinu a zjednodušenú psychológiu postáv. Baletnému súboru jeho dynamická choreografická a režijná poetika sadla; napriek extrémnej fyzickej náročnosti predstavenie zaznamenalo niekoľko výnimočných tanečných výkonov: Ilinca Ducin (Grušenka), Adrian Szelle (Alexej) a Viacheslav Kruť (starý Karamazov).
Opera Národného divadla moravskosliezskeho z Ostravy sa prezentovala inscenáciou zásadného diela Dmitrija Šostakoviča Lady Macbeth Mcenského okresu. Už samotné uvedenie tejto opery na javisku SND je udalosťou sezóny. Režijná koncepcia Jiřího Nekvasila je pomerne konzervatívna, neprináša žiadny nový pohľad; vychádza predovšetkým z mimoriadne vnímavej práce s textom a hudbou. Niekedy polemizuje s významom slova prostredníctvom silného symbolu alebo štylizácie, no v zásade mu ostáva verná. Jej sila spočíva najmä v prepracovanom psychologickom profile postáv a vzťahov. Spolu so strhujúcim hudobným naštudovaním Jakuba Kleckera a vynikajúcimi spevácko-hereckými výkonmi Iordanky Derilovej (Katerina), Aleša Brisceina (Sergej) a Martina Bártu (Boris) sa Ostrava postarala o vrcholný zážitok z celého festivalu.
Druhým predstavením Štátneho divadla Košice bola tanečná adaptácia známeho Denníka Anny Frankovej od Ondreja Šotha a Zuzany Mistríkovej. Mimoriadne sugestívne prerozprávaný príbeh je postavený na výnimočnej schopnosti herečky Táne Pauhofovej obsiahnuť činoherný i tanečný rozmer titulnej postavy a na obdivuhodnom nasadení celého tanečného ansámblu košického divadla (výborní sólisti Marek Šarišský, Jozef Marčinský a Ami Fujikawa). Režisér a choreograf Ondrej Šoth naturalisticky a nekompromisne komponuje dej na princípe špirály, ktorá čoraz rýchlejšie speje k neodvratnému koncu. Významnú úlohu hrá scéna Jaroslava a Miroslava Daubravovcov z kovových konštrukcií, ktorá hrá spolu s hercami. Dokonale pretlmočené posolstvo tu umocnilo mimoriadne silný divadelný zážitok. Škoda len, že vzhľadom na malú kapacitu sály Štúdia, kde sa predstavenie hralo, nebolo uvedené aspoň dvakrát.
Opera SND sa do festivalovej ponuky rozhodla prispieť titulom z predchádzajúcej sezóny, Triptychom Giacoma Pucciniho režiséra Romana Poláka. Jeho koncepcia zrejme nebude „písať históriu“, no priniesla inteligentný pohľad zaujímavého činoherného tvorcu na to, ako sa vyrovnáva so špecifikami operného žánru. Napriek možnosti inscenovať tri žánrovo odlišné diela sa rozhodol pre zjednocovanie a hľadanie spoločných princípov. Celé predstavenie koncipoval ako jeden dramatický oblúk s premysleným konceptom postupnej zmeny konkrétneho na všeobecné. Rastislav Štúr v hudobnom naštudovaní opäť potvrdil, že je výborným pucciniovským dirigentom. Spevácky sa vydaril najmä Plášť: Daniel Čapkovič (Michele), Adriana Kohútková (Giorgetta) a Boldizsár László (Luigi).
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.