Opera SND sa rozhodla otvoriť 101. sezónu nie opernou premiérou, ale slávnostným galakoncertom. V neistej situácii súvisiacej s pokračujúcou pandémiou a po chaose s uplatňovaním epidemiologických opatrení sa mohlo ľahko stať, že sa bude hrať pre 50 divákov alebo aj vôbec. Opatrenia sa však na poslednú chvíľu načas zmenili v prospech kultúrnych inštitúcií, a tak sa aj v historickej budove SND, síce v obmedzenom režime, predsa hralo.
Otvárací koncert, chvalabohu, upustil od večerov populárnych árií a nadviazal na dramaturgicky presvedčivejší koncept väčších operných scén, ktorý si opera vyskúšala už na úvod sezóny 2018/2019. Vtedy uviedla v rámci osláv storočnice vzniku Československej republiky finále Smetanovej Libuše a Suchoňovho Svätopluka. Tentoraz siahli po pomerne širokej téme tragických operných lások (to sú skoro všetky), ktorú dramaturgický tandem tvorený dirigentom Robertom Jindrom a režisérom Pavlom Smolíkom zúžil do piatich diel. Veľkým plusom bolo vyhnutie sa notoricky známym číslam z opier Verdiho či Pucciniho a, naopak, kvalitná zostava v podobe neopočúvaného repertoáru a diel, ktoré sa na našej prvej scéne desaťročia (alebo ešte nikdy) nehrali. Orchester Opery SND sa predstavil pod taktovkou nového hlavného rezidentného dirigenta Roberta Jindru a ako sólisti vystúpili výlučne interní členovia súboru.
Na úvod zaznelo v opernom kontexte prekvapivo zaradené dielo, predohra – fantázia Romeo a Júlia Piotra Iľjiča Čajkovského. Ambiciózny počin dramaturgov otvoriť operný koncert symfonickým opusom prináša nesporné úskalia: riziká spočívajú predovšetkým v neskúsenosti orchestra s podobným repertoárom i v jeho aktuálnej technickej dispozícii (navyše po polročnej pauze). Zámer bol však rozhodne chvályhodný, hoci ostal naplnený iba čiastočne. Robert Jindra dirigoval s príznačným entuziazmom, prezentoval jasne formulovaný názor, budoval dramatickú atmosféru s precízne vymodelovanými detailmi a autentickým romantickým nábojom. Orchester striedal silnejšie a slabšie momenty: solídny zástoj sláčikov (najmä kvalitná skupina violončiel) a, naopak, občasné problematické miesta plechových i drevených dychových nástrojov. Dôležité však je, že celkový výkon pôsobil nádejne – pri systematickej práci existuje reálna vyhliadka na kvalitatívne napredovanie telesa.
Čajkovského symfonickú podobu shakespearovského námetu vystriedala jeho najznámejšia operná verzia – záverečná scéna Romea a Júlie Charlesa Gounoda. Ľubica Vargicová po pozvoľnom opúšťaní koloratúrneho odboru hľadá svoj nový repertoár, no Júlia ním určite nebude. Sopranistka je síce ostrieľanou profesionálkou, no táto postava vyžaduje sviežejší...
...pokračovanie článku v čísle 10/2020. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.