Medzinárodne renomovaného českého divadelného tvorcu DAVIDA RADOKA pozná slovenské publikum predovšetkým ako režiséra Vivaldiho Arsildy (2017) – jednej z najcennejších operných inscenácií, aké sa v storočnej histórii Slovenského národného divadla objavili na jeho javisku. Na sklonku minulého roka opäť zavítal na pár dní do Bratislavy, aby tu viedol herecký workshop s frekventantmi Operného štúdia SND. Pri tejto príležitosti poskytol Hudobnému životu rozhovor, v ktorom približuje svoj pohľad na súčasné operné divadlo.
Poetiky operného divadla sú dnes veľmi pestré, od aranžovaných produkcií s prioritou hudobnej zložky až po politicky angažované prístupy k inscenovaným dielam. V akom bode sa na tejto pomyselnej osi vnímate?
V opere ma vždy zaujímal príbeh, ktorý je rozprávaný hudbou, slovom, poéziou. Nikdy, ani keď som začínal, som nebol „avantgardným“ tvorcom. Vždy som sa pokúšal o inscenácie, ktoré by zodpovedali obsahu a myšlienke diela. Všetky prostriedky – výtvarnú zložku, herectvo, hudbu – som podriaďoval tomu, čo som považoval za najlepší možný spôsob výkladu. Samozrejme, operné divadlo vždy po nejakom čase zmení spôsob rozprávania. Isté obdobie boli trendom aktualizované inscenácie, to je dnes už trochu pasé. Potom prišli inscenácie inštalácie, ktoré stavali na vizualite, momente prekvapenia, či až ohúrení diváka. Padajúce kamene, piesok sypúci sa z povraziska... Nič z toho ma nikdy zvlášť nezaujímalo. Za najdôležitejšie považujem, aby opera rezonovala so súčasnosťou, so stavom času a miesta, v ktorom je inscenovaná. Tým však nemyslím obliecť barokovým hrdinom džínsy a tričká.
Vy ste sa k opere dostali ako samouk, hoci so silným rodinným divadelným zázemím. Začínali ste ako javiskový technik a štatista v divadle v Göteborgu, k práci operného režiséra ste sa vypracovali postupne. Ako spätne hodnotíte svoju cestu? Bolo užitočné začínať takto od podlahy?
Má to svoje výhody aj nevýhody. Výhodou je, že vás nikto neoblafne. Ako niekdajšiemu orchestrálnemu kustódovi mi nikto nenahovorí, že sa hráči nezmestia do jamy, ak viem, čo treba posunúť, aby tam vošli. Ako bývalému osvetľovačovi mi je jasné, že sa nedá postaviť hľadáčik na stojan sto metrov od javiska a chytiť detail ruky, takže to od nikoho nepožadujem. Naopak, nevýhodou takejto cesty je, že bez príslušného teoretického vzdelania strávite desať rokov praxe učením sa toho, čo vám dávno mohol niekto múdrejší povedať: „Takto to robil už Stanislavskij, toto sú staré experimenty Petra Brooka...“ Ja som namiesto toho objavoval fyzické divadlo, realistické divadlo, štylizované divadlo, abstraktné surreálne divadlo (...) a tešil som sa z toho, že som prišiel na niečo, čo nikto predo mnou nerobil. A potom mi ktosi diskrétne zašepkal: „To je Mejerchoľd, rok 1920.“
V rozhovore, ktorý ste pred pár rokmi poskytli českému periodiku Divadelné noviny, sa opakuje slovíčko pravda. Hovoríte v ňom o dôležitosti pravdivých príbehov, pravdivého rozprávania o nich. Aj svoju koncepciu Vivaldiho Arsildy, ktorú ste premiérovali v Slovenskom národnom divadle, ste postavili na verši z libreta tvrdiacom, že pravda a lož sú si podobné. Ako by ste definovali pravdu v opere?
To je zložitá otázka. Hlavne si myslím, že k tomu, čo sa odohráva na javisku, musí mať divák referencie zo svojho vlastného života. To, čo sa mu ponúka, nesmie byť konštrukciou pravdy, jej ilustráciou či karikatúrou. Každá zmysluplná opera má v sebe nejaké posolstvo o dobre a zle, o ľudských charakteroch. Väčšina operných i činoherných inscenácií len všeobecne ilustruje príbeh. No tie dobré sa niekde dotknú esencie tohto príbehu a priblížia ju divákovi tu a teraz.
Práve to sa vám podarilo v Arsilde. Nebude náhodou, že táto inscenácia zarezonovala u „konzervatívnych“ divákov, aj u tých, ktorí uprednostňujú „moderné“ divadlo. Autentické precítenie vyprázdňujúceho sa sveta a smútok zo všadeprítomnej lži boli zrejme natoľko silnými emóciami, že zotreli hranice medzi dvoma názorovými tábormi.
V Arsilde som objavil nesmierne existenciálne myšlienky, nielen tú o podobnosti lži a pravdy. No inscenácia sa vydarila najmä vďaka neuveriteľnému...
... pokračovanie článku v čísle 01-02/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.