V Košiciach to aj počas pandémie žije. Štátne divadlo v jesennej predtuche nového lockdownu pripravilo projekt „covidovej“ dramaturgie s názvom Svedectvo MMXX. V rámci neho doposiaľ vzniklo viacero streamovaných komorných inscenácií všetkých divadelných druhov, ktoré táto trojsúborová inštitúcia pestuje. Vo februári rozšíril hudobno divadelnú ponuku „outsourcovaný“ projekt: Schubertova Zimná cesta v interpretácii tenoristu Pavla Bršlíka a klaviristu Róberta Pechanca, režírovaná šéfom tunajšej činohry Antonom Korenčim.
Inscenovanie piesňového cyklu Franza Schuberta nie je ničím novým. Jeho zdivadelňovanie má bohatú tradíciu najmä na nemeckojazyčných scénach, či už formou speváckych monodrám, vokálno‑tanečných opusov, alebo site‑specific performancií. Napokon, ani v slovenskom kontexte nie je javiskový Schubert úplnou novinkou: presne pred rokom zarezonoval pozoruhodný projekt Petra Mazalána Zimná cesta (recenzia v HŽ 4/20).
Zimná cesta bezpochyby patrí k interpretačne najnáročnejším vokálnym opusom. Skorší Schubertov cyklus, Krásna mlynárka, sa ešte klenie v pestrej náladovej línii, od radostného ľúbostného očarenia a nádeje až po zmar lásky a pútnikovu dobrovoľnú smrť, takže spevákom poskytuje pomerne širokú výrazovú škálu. No Zimná cesta, cyklus dvadsiatich štyroch piesní na básne Wilhelma Müllera, to je dvadsaťštyrinásobná variácia na tému melanchólie, smútku, bolesti, frustrácie, beznádejného vzdoru a rezignácie. Udržať na takomto emocionálnom pôdoryse hudobné napätie, nestratiť pozornosť poslucháča a opus priviesť k záveru, ktorý po hodine smutnej hudby ešte dokáže zasiahnuť, to si žiada mimoriadne muzikálneho a mentálne zrelého umelca. Práve takého, akým je Pavol Bršlík.
V živej pamäti je ešte Krásna mlynárka, ktorú spieval v Malej sále Reduty v rámci koncertného cyklu Veľké slovenské hlasy (2014). Autentickou, sugestívnou interpretáciou nás vtedy úplne vtiahol do intímneho sveta rozorvaného hrdinu, hoci pred nami stál bez kostýmu i kulís a neznalci nemčiny nerozumeli ani spievanému textu. Som si istá, že rovnaký zážitok by dokázal vyvolať aj koncertnou Zimnou cestou. Krehkému pradivu Müllerovho textu a Schubertovej hudby mohla necitlivá inscenácia dokonca ublížiť. Našťastie to nie je prípad košického projektu.
Vokálna meditácia je situovaná na prázdnej scéne (Pavol Juráš) lemovanej radom sklápacích sedadiel. Retroštýlom evokujú staré kino či ošumelú staničnú čakáreň. Náladové vlnenie cyklu vizuálne podporujú statické i pohyblivé projekcie v achromatickej bielo‑čiernej škále (Bea Kolbašovská), studené svietenie a divadelný dym. Bršlíkov kostým – dlhý sivý plášť prehodený cez voľnú bielu košeľu – odkazuje pelerínkou a širokými plecami na Schubertove časy, no materiál a vypracovanie detailov patria dnešku. Odkaz je čitateľný: existenciálne krízy a depresívne stavy ničia ľudí v každej dobe.
V úvodnej piesni Gute Nacht (Dobrú noc) sa Bršlíkov pútnik lúči s miestom, kde zažil šťastie i sklamanie. Nasledujúce čísla ho vedú zimnou krajinou: „Mám srdce ako zamrznuté, jej obraz meravý je v ňom.“ Bršlíkova interpretácia stojí na hlbokom, no nie insidersky uzavretom ponore do piesní. V jeho krásnom hlase sa zhmotňuje legendarizovaný „slovanský timbre“: spájajú sa v ňom vrúcna emotívnosť a svieža, šťavnatá farebnosť.
Piata pieseň, Der Lindenbaum (Lipa), dopraje pútnikovi krátke uvoľnenie. Spevák stojaci v nehybnom postoji s rozpaženými rukami pred projekciou, na ktorej sa týči holý rozkonárený strom, vyzerá, akoby chcel splynúť s prírodou. Zo siedmeho čísla Auf dem Flusse (Na rieke) s výrazne rytmizovaným staccatovým sprievodom vyťažili Bršlík i klavirista Róbert Pechanec tajomný výraz plný zadržiavaného napätia, gradujúci do dramatického...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 04/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.