Pre operné divadlá je uvádzanie koncertov okrajovou záležitosťou. Dnes vo svete ide predovšetkým, či takmer výlučne, o vokálne recitály veľkých hviezd, no v ostatných časoch sa stretávame aj s tzv. akademickými koncertmi, na ktorých operné orchestre prezentujú aj symfonickú či komornú tvorbu. Nový generálny riaditeľ SND Matej Drlička prezentoval vo svojej koncepcii na riadenie divadla zámer nadviazať na tento trend aj s orchestrom Opery SND. Naša mladá operná kultúra má v tomto smere isté špecifiká. Pozrime sa teda bližšie na koncertnú činnosť prvej slovenskej opernej scény, ktorá v minulom roku oslávila svoju storočnicu.
Koncertnú činnosť orchestra Opery SND možno rozdeliť na dve výrazne odlišné obdobia, ktorých predel tvorí založenie Slovenskej filharmónie. V prvých troch desaťročiach existencie Opery SND totiž operný orchester predovšetkým suploval oblasť symfonických koncertov. V nasledujúcich rokoch sa potom už aj koncertné podujatia profilovali ako podujatia opernej hudby.
Tradíciu symfonických koncertov v Opere SND systematicky rozvíjal Oskar Nedbal. Nielenže sa snažil o rozvoj hudobnej kultúry na svojom poslednom pôsobisku v mnohonárodnostnej Bratislave, ale na koncertnom pódiu mohol uplatniť aj svoje najlepšie dirigentské schopnosti. Veď mnohí ho označovali skôr za symfonického než za operného dirigenta. Odhliadnuc od niekoľkých koncertov, ktoré pripravil už aj jeho predchodca Milan Zuna, sa za jeho šéfovania koncerty rozčlenili na dve kategórie: koncerty symfonickej hudby, ktorých zmyslom bolo oboznámiť poslucháčstvo s klenotmi „neopernej“ hudby, a koncerty, v ktorých bola táto motivácia doplnená o dedikáciu určitým politickým alebo umeleckým výročiam. V ére Nedbalovcov významne stúpol počet koncertných vystúpení a časť z nich postupne získala charakter abonentných koncertov. Akousi pridanou motiváciou sa stávali koncerty k rôznym výročiam. Z tých „kultúrnych“ spomeňme napríklad koncert k storočnici narodenia Bedřicha Smetanu, koncert k úmrtiu Jozefa Gregora Tajovského a tryzna za Oskara Nedbala, koncert k stému výročiu smrti Ludwiga van Beethovena, k dvestému výročiu narodenia Josepha Haydna, koncert k pamiatke Franza Schuberta, koncert k 10. výročiu založenia SND či rovnakému výročiu založenia Akademického speváckeho zboru. Raritou bol recitál klavírnej hviezdy Rudolfa Firkušného (1937). Koncerty k politickým výročiam sa organizovali pri príležitosti narodenia i úmrtia Tomáša Garriquea Masaryka, k 10. výročiu vzniku ČSR, k výročiu smrti Milana Rastislava Štefánika. Dramaturgicky zaujímavým sa stal koncert rumunských skladieb v kombinácii s inscenáciou rumunskej opery Constantina Nottara Na veľkej ceste (1935). Za vojnového slovenského štátu to bol koncert venovaný prezidentovi Tisovi, ale aj 20-ročnej činnosti šéfdirigenta SND Josefa Vincoureka a koncert k storočnici spisovnej slovenčiny. Po vojne to bol koncert pri príležitosti návratu prezidenta Beneša do vlasti, po Februári k výročiam Gottwalda i Lenina. Výnimočnými boli operné recitály slávnej Poľky Ady Sariovej (sezóna 1931/1932), viackrát hosťujúcej v Bratislave medzi rokmi 1927–1934 či v tom čase 50-ročnej Márie Némethovej (1948/1949). V sezóne 1950/1951 sa trikrát opakoval koncert operných árií, čo už predznamenávalo ďalší vývoj a sústredenie sa výlučne na opernú hudbu. Okrem Nedbalovcov sa za dirigentským pultom sporadicky objavili aj Zdeněk Folprecht, Antonín Ledvina a Alexander Albrecht či Karel Boleslav Jirák. V 40. rokoch koncerty dirigovali väčšinou šéfovia operného súboru Vincourek, Baranovič a Zuna, no najviac Ladislav Holoubek.
A čo dramaturgia koncertov? V nej mala najvýznamnejší zástoj česká hudba. Smetanova Má vlast hrala prím. Ale popri Smetanovi (Česká píseň, Šárka, Valdštýnův tábor) sa uvádzala aj Dvořákova Stabat mater a Novosvetská, diela Fibicha, Nováka, Folprechta, Foerstera, Suka, Maršíka, Janáčka (Lašské tance), Ostrčila. Svetovú klasiku predstavovali predovšetkým reprezentatívne diela ako Čajkovského Symfónia č. 4 a č. 5, Mahlerove Symfónia č. 1., č. 4. a č. 5., Beethovenova Deviata, Borodinova Symfónia č. 2, Mozartove symfónie C dur a D dur, ale aj operné predohry Wagnera, Mozarta a niekoľko klavírnych či husľových koncertov majstrov svetovej a českej hudby. Ale na repertoár sa dostali aj skladby Bacha, Haydna, Webera, Brucknera, Brahmsa, Liszta, Richarda Straussa, Dukasa, Debussyho, Ravela, Respighiho, Honeggera, Szymanowského, Šostakoviča. Postupne narastal zástoj hudby slovenských skladateľov, ktorý sa stal ku koncu tohto obdobia dominantným. Už v sezóne 1924/1925 odzneli v budove SND piesne Schneidera‑Trnavského a v sezóne 1929 Tri piesne Alexandra Albrechta, Symfonická overtúra Alexandra Moyzesa a fragment z nedokončenej opery Jaroslav a Laura od Jána Levoslava Bellu. V ďalších sezónach to bola Babušekova Slovenská rapsódia, balada Ctibor Mikuláša Moyzesa, Symfónia č. 2 jeho syna Alexandra, Schneiderov Pribinov sľub, Holoubekove Spevy o žene, skladby Ľudovíta Rajtera, Andreja Očenáša, Dezidera Kardoša. Koncert 4. 5. 1939 mal výlučne slovenský repertoár, ktorému dominoval Ján Levoslav Bella so symfonickou básňou Osud a ideál. V období Slovenskej republiky pribudli aj skladby Tibora Freša, Šimona Jurovského, Cikkerova kantáta Cantus filiorum, po vojne jeho Slovenská suita a Pieseň mieru od Tibora Andrašovana. Mimoriadne často sa v rokoch 1933–1950 uvádzali skladby Eugena Suchoňa: cyklus piesní Nox et solitudo, Serenáda pre sláčikový orchester, Baladická suita, Žalm zeme podkarpatskej a predohra k Stodolovej dráme Kráľ Svätopluk.
Po dlhšej odmlke sa fáza operných koncertov v SND začala silvestrovským predstavením v roku 1963, pričom niektoré koncerty sa aj reprízovali. Mali väčšinou stereotypný repertoár, v ktorom prevládali známe árie a scény najmä z komických opier. V závere jedného z nich v 60. rokoch zanôtil...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 05/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.