Pastelové farby mezzosopránu CHRISTY LUDWIGOVEJ patrili azda k najžiarivejším jej fachu. Na orchestrálnu paletu ich nanášala s hlbokým citom a obrovským porozumením pre architektúru hudobnej textúry či charakteru postáv. Jej kultivované, no súčasne prirodzene znejúce spevácke kreácie plné oduševnenia bez pátosu, zmyselnosti a, áno, aj erotiky, zasiahli každého poslucháča. V apríli sa spustila posledná opona aj za jej životom.
Ludwigovej hlasový materiál oplýval neobyčajným fluidom, ktorý jej spev na koncertných pódiách a operných javiskách až zhmotňoval. Vo svojej telesnosti sa bezprostredne dotýkal divákovej duše, v ktorej apeloval na jeho najvnútornejšie emócie. Ludwigovej ikonický výraz a grandiózna umelecká osobnosť dodnes prenikavo znejú aj na jej početných nahrávkach. Stačí si len vypočuť Erbarme dich v Bachových Matúšových pašiách pod taktovkou Otta Klemperera z r. 1962. Pradivo jej interpretácie tejto árie sa v nekonečne vláčnom legáte nad orchestrom vlní, žiari a úpenlivo prosí o zľutovanie. Nezameniteľná zostane jej postava Maršálky zo Straussovho Gavaliera s ružou (Salzburg 1969, dirigent: Karl Böhm) prekypujúca espritom dômyselnej filozofickej reflexie hrdinky zamýšľajúcej sa nad plynúcim časom i koketného sexepílu, ktorým si vedela podmaniť mladučkého Oktaviána. Jeho androgýnny šarm stvárnila o desať rokov skôr (na nahrávke z r. 1957 pod taktovkou Herberta von Karajana a s Elisabeth Schwarzkopfovou ako Maršálkou). Ikonickými zostanú aj jej fulminantná Fricka z Wagnerovho Prsteňa (Bayreuthské slávnosti, MET), famózne furiózna Klytämnestra, úspechy však slávila aj ako Leonore, Dido, Ortrud, Kundry, Waltraute, Venus, Eboli, Amneris, Lady Macbeth, Carmen, Brangäne, Marie či Judith.
„Každá doba má takých spevákov, akých si zaslúži,“ zavtipkovala si ako 90-ročná pri preberaní ceny Echo Opus Klassik v r. 2018. Podľa nej dnes znejú všetky hlasy rovnako, pretože speváčkam chýba charakter. Až do svojho vysokého veku zostala Christa Ludwig pozornou, pohotovou a elokventnou komentátorkou diania v opernom biznise. Nikdy si nedávala servítku pred ústa a na neduhy v opere poukazovala decentne klebetným štýlom prifarbeným jej koketným porýnskym akcentom. „Viete, nechcem, aby to vyznelo pateticky,“ zašvitorila pred novinármi zhromaždenými v jej suite berlínskeho hotela Bristol, „ale pri spievaní rozdávame dušu. Spev musí byť zaplavený láskou, inak začne po piatich minútach nudiť.“ A potom, čo si dopriala pohárik whisky a drobnosť na zahryznutie z hotelového minibaru, dodala: „Mimochodom, tenor..."
...pokračovanie článku nájdete v čísle 06/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.