Brány opernej sály SND sa ku koncu divadelnej sezóny otvorili konečne aj pre publikum. Vedenie súboru vybralo pre toto prvé stretnutie populárneho, takmer osem rokov starého Rigoletta s atraktívnym obsadením. Hudobné naštudovanie niekdajšieho šéfdirigenta Friedricha Haidera, na rozdiel od réžie Martina Schülera, bolo svojho času prijaté kladne.
Režisér inscenoval dôsledne v línii brutálneho naturalizmu, po dýke, korde a pištoli chýbal na javisku s narastajúcim počtom mŕtvych azda už len guľomet. Ba v jednom momente som sa obával, že gróf Ceprano oháňajúci sa nožom zasiahne aj predstaviteľa hlavnej postavy a predstavenie sa predčasne ukončí. Zvlčilosť kniežacieho dvora mocných sa dá ukázať aj inak, tak ako to demonštrovala vydarená inscenácia Mariána Chudovského z r. 1987, ktorou SND vkročilo do modernejšie chápanej opernej réžie.
Našťastie, kvalitné hudobné naštudovanie dokáže v opere uspokojiť aj napriek nevydarenej inscenácii. Martin Leginus v podstate zachoval pôvodnú Haiderovu koncepciu založenú na rýchlych tempách, no ozvláštnil ju väčšími tempovými kontrastmi (duet Addio, addio…). Azda si len mohol viac uvedomiť, že z troch protagonistov disponujú dvaja lyrickejšími hlasmi, ťažšie sa nesúcimi ponad orchester.
Z domácich sólistov treba spomenúť Ľudovíta Ludhu ako Vojvodu. Spevák má zmysel pre verdiovskú frázu, no jeho mankom je menšia, a teda ťažšie dynamicky diferencovateľná rezonancia tónu. Azda najlepšie sa mu darilo v duete È il sol dell’anima. Na tenorové výšky v trojčiarkovej oktáve si však budeme musieť počkať na nového Petra Dvorského. Soľou predstavenia boli hlavne traja hostia.
O Mariane Sajkovej, ktorá návratom k pôvodnému priezvisku evokujúcemu (bez prechyľovania) japonský pôvod, by nebohý Ladislav Čavojský asi napísal, že bola z iného sveta. Toto tvrdenie však netreba vzťahovať ani tak na herecký, ako skôr na spevácky výkon. Jej Gilda nebola naivnou sklenenou bábikou, ale milujúcou dievčinou, hoci uveriteľnosť takejto koncepcie pokazil režisér aranžmánom vojvodovej cabaletty, pri ktorej sa k nej tenorista správal ako k prostitútke. Sajko (predtým Hochelová) nás pred časom očarila svojou Desdemonou v banskobystrickom Rossiniho Otellovi. Jej debut v SND sa vydaril len čiastočne. Pri interpretácii väčšiny sopránového partu vznikal dojem, že šetrí sily, takže priveľmi éterickou bola aj tam, kde by sme očakávali plnší tón. Napríklad v záverečnej časti kvarteta...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 07-08/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.