Po päťdesiatich piatich rokoch, ktoré uplynuli od svetovej premiéry vo vysoko cenenom naštudovaní režiséra Branislava Krišku a dirigenta Ladislava Holoubka, sa na operné javisko vrátil jediný hudobno¬ scénický opus Mira Bázlika Peter a Lucia. Dielo si napriek nesporným kvalitám nenašlo miesto v repertoári slovenských ani svetových divadiel, preto je jeho aktuálne naštudovanie výrazným gestom dramaturgie Operného štúdia SND. O to silnejším, že v kontexte udalostí po 24. 2. ide o výsostne aktuálny apel na základné prejavy ľudskosti.
Dirigent Dušan Štefánek zredukoval orchestrálny part do komornej verzie pre klavír (Andrea Bálešová), vibrafón a xylofón (Kristián Janočko). Jeho hudobné naštudovanie sa vyznačovalo absolútnou precíznosťou, detailnou prácou s interpretačnými nuansami, vystihnutím širokej škály farieb a významov, dôrazom na tú‑ktorú hudobnú tému v súlade s režijnou koncepciou, aj zmyslom pre kontrasty medzi kulmináciou napätia a jeho uvoľnením.
Tak ako všetky produkcie Operného štúdia SND, i túto inscenačne pripravil Marek Mokoš (okrem réžie je tiež autorom scény a kostýmov). Ako režiséra ho charakterizuje najmä javisková štylizácia a výtvarné cítenie, ako dramaturga inklinácia k silným ženským hrdinkám, ktoré citlivo psychologicky vykresľuje. V jeho poňatí sú krehké, morálne čisté bytosti postavené pred náročnú skúšku, pričom si zachovávajú svoju bezúhonnosť, hoci i za cenu vlastného života. Z titulnej hrdinky Bázlikovej opery sa vplyvom vojnových udalostí a rodiacej sa lásky pomaly stáva dospelá žena. Hoci sa už dávno neoblieka ako dievčatko, skutočný rozmer svojej ženskosti začína objavovať až po stretnutí so študentom Petrom. Čím väčšmi kulminuje ich láska, tým nástojčivejšie sa do popredia prediera téma vojny a smrti.
Medzi týmito dvomi motívmi sa tvorcom podarilo vybudovať účinné dramatické napätie. Mokoš vnáša postavu vojaka či aspoň časť jeho mundúru (ruksaky, vojenské oblečenie a pod.) do každého obrazu ako memento, symbol všadeprítomnej smrti a stupňujúceho sa konfliktu. Téma vojny sa stáva hlavným mottom a najvýraznejším aktualizačným prvkom celej inscenácie: postoj k nej v skutočnosti definuje charaktery jednotlivých postáv, ich morálny kredit a mieru ľudskosti.
Režisér viedol interpretov k štylizovanému, sošnému herectvu, javiskové konanie zhutnil do jedného zástupného gesta, mizanscénam dal statický, takmer výtvarný charakter. Túto inscenačnú paradigmu narušili tvorcovia len v šiestom obraze, keď v scéne konfliktu medzi Luciinou matkou a jej milencom nahradili štylizovanú sošnosť realistickým herectvom s výrazne erotickým podtextom. Hoci bola táto zmena skutočne prudká a ojedinelá, nerozbila...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 07-08/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.