Inscenácia Dvořákovej Rusalky vo februári 2020 vyvolala protichodné reakcie. Jej proklamovaný zámer osloviť rodiny s deťmi malo svojich prívržencovi i odporcov. Kvôli pandémii sa však nepodarilo overiť, ako túto rozprávkovú inscenáciu prijalo naše operné publikum. Aktuálne predstavenie (4. 6.) bolo vďaka trom hosťujúcim spevákom bonbónikom pre zasvätených priaznivcov operného umenia, ktorí (prekvapujúco?) dokázali zaplniť hľadisko novej budovy SND.
Istý pozitívny posun v porovnaní s premiérou sme zaznamenali vo výkone orchestra, ktorý pod vedením Roberta Jindru kvalitne poodhalil krásu skladateľovej hudby, jej jemné nuansy i prudké náladové zlomy. „Domácim“ hosťom v úlohe Vodníka bol Peter Mikuláš, ktorého hlas raz hrmel (Pomstím sa, pomstím), raz dojemne kreoval spev plný súcitu v duete s nešťastnou Rusalkou. „Zahraničnými“ slovenskými hosťami bol Pavol Bršlík (Princ) a Jana Kurucová (Ježibaba i Cudzia kňažná). Po Janíkovi z Predanej nevesty je úloha princa už druhým tenoristovým debutom v novej úlohe, ktorú si prišiel vyskúšať do Bratislavy. Obe sú na hranici jeho súčasných možností. Ak ich porovnáme, Dvořákov antihrdina vychádza vo výsledku o čosi presvedčivejšie než jeho rozšafný Jeník Horák. Opäť treba pochváliť spevákovu schopnosť kreovania fráz, dynamické diferencovanie partu od pianissima po zvučné forte vo výškach (s výnimkou extrémnych), ktoré majú lesk a dobre vyjadrujú roztúženosť interpretovaného hrdinu voči dvom ženským postavám. Vo vokálne nesmierne náročnom finále opery, pri ktorom sa mnohí tenoristi musia trikrát utiekať k falzetu, Bršlík tento počet zredukoval na minimum a ku kvalitnému speváckemu výkonu pridal aj rutinované herectvo. Bude zaujímavé sledovať, či sa tenoristov hlas neskôr vyvinie smerom k dramatickejším vokálnym partom, čo je zatiaľ badať len v náznakoch. Mezzosopranistka Jana Kurucová už tiež nie je v SND nováčikom (v minulosti sa publiku predstavila ako Dona Elvíra či Rosina). Vniesla do inscenácie v súčasnosti pomerne obľúbený model interpretácie postáv Ježibaby a Cudzej kňažnej tou istou speváčkou, čo má svoje korene skôr v zámeroch režijných výkladov než v snahe o zjednotenie vokálne odlišných partov. Ako vysokému mezzosopránu jej bol bytostne vlastnejší kruto napísaný part nesympatickej princovej zvodkyne než úloha „čarovnej ženy“, ktorá je zároveň (ako spieva Rusalka) živlom i človekom. V druhom dejstve ohúrila veľkosťou hlasového volúmenu v dramatických výškach a bezproblémovým zvládnutím náročného partu, hoci jej silný, chladný a menej vibračný tón by sa viac hodil do kráľovstva Nibelungov než do lyrického sveta Dvořákovho a Kvapilovho príbehu. Zlatou čerešničkou speváckeho obsadenia bola účasť ukrajinskej sopranistky Oľgy Bezsmertnej spievajúcej vo Viedenskej štátnej opere (Rusalku od sezóny 2014/15) i na ďalších európskych operných javiskách, ktorá nahradila pôvodne avizovanú ruskú sopranistku. Umelkyňa vlastní príjemne sfarbený lyrický soprán s len miernou tendenciou k mladodramatickému sopránovému odboru. Ukázala sa ako skvelá interpretka nerozptyľujúca sa tvorbou veľkých tónov, ale sústrediaca sa na pôsobivé vytváranie jednotlivých hudobných plôch s dôrazom na ich súzvuk so spievaným textom a duševným stavom postavy. Mimoriadne pôsobivé bolo zvládnutie v partitúre takých častých vysokých tónov jemným nasadzovaním s následným messa di voce. Naproti tomu niektorým extrémne vysokým tónom spievaným vo forte chýbalo zaoblenie, čo signalizovalo, že aj pre ňu stojí part Rusalky na hraniciach možností jej lyrického hlasu. Za vrchol jej kreácie pokladáme známu áriu o mesiačku podanú ako lyrickú meditáciu bez okázalosti, dramatickejšiu...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 07-08/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.