Bilancujeme sezónu 2014/2015

Ako tradične každý rok, i dnes vám na štartovacej čiare novej opernej sezóny prinášame hodnotenie tej predchádzajúcej. Na redakčné otázky odpovedajú v korešpondenčnom rozhovore kritici a kritičky Vladimír Blaho, Michaela Mojžišová, Pavel Unger a Terézia Ursínyová.

1. Ako by ste charakterizovali uplynulú sezónu i celkovú situáciu v slovenských divadlách?

Michaela Mojžišová: Ak som sezónu 2013/2014 vnímala ako kompaktné plátno, z ktorého výraznejšie nevyčnievala žiadna nitka – v negatívnom ani pozitívnom zmysle slova, látka tej dnes hodnotenej už vykazuje pár dier. Na Slovenské národné divadlo (SND) ako „vlajkovú loď“ slovenskej opernej kultúry sa právom vzťahujú najväčšie očakávania. Situáciu v ňom považujem (najmä s ohľadom na Friedricha Haidera ako umeleckého garanta hudobných naštudovaní a tiež v zmysle utíšenia rozvírenej personálnej hladiny z predchádzajúcich období) za stabilizovanú. Teraz snáď dôjde aj na odvážnejšie činy a dlhodobejšiu koncepciu. Štátne divadlo Košice (ŠDKE) si za ostatné tri roky stavalo latku čoraz vyššie, tento rok ju po prvýkrát za staronového vedenia Karola Kevického podliezlo. Štátna opera Banská Bystrica (ŠOBB) sa drží osvedčenej a v danom regióne dobre fungujúcej dramaturgickej koncepcie, ktorá stavia na vyvažovaní exkluzívnych kúskov diváckymi tutovkami. Pričom „vyfúknutie“ slovenskej premiéry Marie Stuarda Slovenskému národnému divadlu, tobôž, ak hlavnú zásluhu na úspechu naštudovania mali jeho vlastné sólistky Adriana Kohútková a Jolana Fogašová, bolo „husárskym“ kúskom.

Pavel Unger: Kladiem si principiálne otázky: Čo očakávať od profilu prvej scény? Kam ju v medzinárodnom kontexte zaradiť? Ako vnímať postavenie dvoch súborov mimo centra? Ak chcem, azda oprávnene, vnímať Operu SND ako výkladnú skriňu slovenskej kultúry, divadlo s čitateľnými dramaturgickými rysmi, verejne deklarovanou víziou, s inovatívnymi ambíciami a schopnosťou konkurovať porovnateľnému svetu, tak k spokojnosti chýba nemálo. Čiastočné úspechy nestačia, divadlo potrebuje tvár. ŠOBB zakotvila v pozícii zdravo sebavedomej slovenskej dvojky, pretože Košičania ponúkli po každej stránke citeľne menej.

Vladimír Blaho: Uplynulá sezóna sa od predošlých líši hlavne dramaturgicky. Divadlá nenaštudovali ani jednu z „populárnych“ opier, ktorými je (alebo by mal byť) náročnejší divák už presýtený. Zo šiestich mnou hodnotených inscenácií (nevidel som detské a operetné tituly mimo SND) boli dve celoslovenskými a jedna bratislavskou premiérou! Pre SND sa stáva charakteristickým prizývanie cudzích režisérov (v tejto sezóne traja zahraniční a činoherec Juraj Nvota). Pôsobenie Friedricha Haidera prináša plody. Prejavilo sa to v oboch jeho inscenáciách, ale aj v Štúrovom naštudovaní Romea a Júlie. Zato stále chýbajú dramatické hlasy, pričom tento deficit ako-tak zmenšuje hlasový vývoj niektorých domácich sólistov (Kohútková, Fogašová, Lehotský). V ostatných dvoch divadlách spevácku úroveň zvyšujú najmä hostia.

Terézia Ursínyová: V opernom svete (nevynímajúc ten náš) sa povyšuje režisérska taktovka nad dirigentskou. Roky sa na túto tému vedú diskusie na odborných fórach, internetových portáloch, ba vznikajú aj polemické knižky, ktoré zatracujú recenzentov akcentujúcich v pojme hudobné divadlo najmä prvé slovo. S novátorskými režijnými tendenciami sme sa v uplynulej sezóne stretli aj v Opere SND. Naproti tomu, ŠOBB vychádza z celkom iného návštevníckeho (i rozpočtového) zázemia. A tak pracuje najmä s domácimi režisérmi, scénografmi i kostýmovými výtvarníkmi. Netvrdím, že jedno je dobré a druhé zlé, taká je realita. No najvýraznejšiu stopu na operno-hudobných zážitkoch minulej sezóny zanechali práve dirigentské osobnosti (Haider, Štúr, Valentovič, Vach, Bulla) a spolu s výnimočnými sólistami vytvorili veľké operné večery, plné hudobnej drámy. O hudobnom vedení v SND niet pochýb. Friedrich Haider je silná osobnosť. Možno mu však osobnostne/ľudsky chýba čo i len náznak jazykovej úcty k národnému divadlu (a tým aj národu), ktorému umelecky oddane slúži. V SND je veľa nádejných sólistov, viacerí však v ostatnom čase odišli. Niektoré inscenácie by zaiste oživili aj hosťujúci speváci z Košíc či Banskej Bystrice. Aj nazeranie SND len do nemeckých inscenačných vôd je krátkozraké voči domácim talentom. ŠOBB vychováva vlastný tvorivý tím: režisérku/choreografku Danu Dinkovú, kostymérku Adrienu Adamíkovú, scénografku Luciu Šedivú. Pri obmedzenom počte domácich sólistov úspešne oslovuje slovenské spevácke hviezdy, ktoré prídu (!) hosťovať aj do repertoárových predstavení (Lovci perál, Rusalka a i.), prípadne nového titulu (Maria Stuarda).

 

2. Čo vás v sezóne 2014/2015 najviac zaujalo/potešilo?

Vladimír Blaho: „Objavenie“ opery Šperky Madony, ale aj uvedenie Straussovej Salome. Inscenácie oboch diel boli zároveň tým najlepším, čo divadlá ponúkli. Oceňujem tiež odvahu Banskobystričanov, ktorí si trúfli na Donizettiho Mariu Stuarda.

Pavel Unger: V Opere SND výrazný dirigentský rukopis Friedricha Haidera. Jeho naštudovania Salome a Šperkov Madony dvíhali latku kritérií (na inom fronte črta nepozorovaná), motivovali ansámbel, siahali po kvalite, aká by mala byť normou. Aj vizuálne oba tituly pod nemeckým režijným vedením zodpovedali modelu neprovokatívneho, no nie muzeálneho operného divadla. Pomer dva vydarené k trom priemer sčasti podliezajúcim prírastkom (najmä Zem úsmevov a Kráľ Teodor v Benátkach) však nie je lichotivou bilanciou. Bystričania opäť pripravili sériu prvých slovenských uvedení. Ani úrovňou naštudovaní neklesli pod svoj štandard, občas ho aj prekročili. Oceňujem ich júnové gala večery s exkluzívnymi speváckymi hosťami. Prvý Kocánov Vodník a Bršlíkov Nadir na Slovensku zazneli práve tam.

Terézia Ursínyová: Najviac ma uchvátila scénicky a kostýmovo aktualizovaná, no najmä hudobne adekvátna inscenácia Salome. Nemecký tím v nej aplikoval z Biblie vychádzajúci mravoučný dej na súčasnú presexualizovanú spoločnosť. Nad všetkým sa zaskvel orchester SND pod taktovkou Friedricha Haidera. Prenikol do najjemnejších farieb Straussovej opernej symfónie a úžasnej expresivity diela, pričom rešpektoval hlasy sólistov. Tak to bolo u Haidera aj pri premiére Šperkov Madony. V novej inscenácii klasickej operety Zem úsmevov ma zaujalo muzikantsky živé, dynamicky pestré a nástrojovo precízne naštudovanie Petra Valentoviča. V banskobystrickom Priateľovi Fritzovi demonštroval Marián Vach lyrické jemnosti partitúry i pravý verizmus v medzihre. Potešili ma veľké spevácke výkony v Marii Stuarda i čarovný detský titul Kocúr v čižmách vo vydarenej réžii Dany Dinkovej. Z iného než operného diania vítam perspektívny cyklus koncertov SND Voci da camera. Je to výzva sólistom, ktorí majú ambíciu preniknúť aj do sveta piesňovej literatúry.

Michaela Mojžišová: Principiálne ma teší, že všetky slovenské operné domy venujú pozornosť najmladšiemu divákovi: Košičania uviedli operno-bábkovú verziu Rossiniho Popolušky, Banskobystričania Montsalvatgeho Kocúra v čižmách, Bratislavčania doplnili sériu Opera je zábava o detskú verziu Čarovnej flauty. Výsledky síce nie vždy spĺňajú najvyššie kvalitatívne požiadavky, ale už skutočnosť, že divadlá vnímajú existenciu tejto cieľovej skupiny (v prípade SND si dovolím povedať „konečne!“), považujem za pozitívny signál.

 

3. A čo najviac sklamalo/zarmútilo?

Terézia Ursínyová: Sklamala ma minimalisticko-moderná réžia Gounodovho Romea a Júlie. Od slovinského režiséra Diega de Breu sme oprávnene čakali viac. Bez stotožnenia s romantickou partitúrou išiel so scénografom proti hudbe. Obaja bezvýhradne uverili otvorenému, takmer prázdnemu javisku a v „balkónovej“ scéne prešpekulovanému scénickému riešeniu, ktoré titulných predstaviteľov pohybovo a spevácky dekoncentrovalo. Poéziu diela suploval aspoň dirigent Rastislav Štúr, ktorý prenikol do najjemnejších záchvevov Gounodovej hudby.

Michaela Mojžišová: Je mi ľúto, že spojenie slovinského režiséra Diega de Breu so shakespearovskou látkou neprinieslo väčšiu delikatesu než nemastno-neslanú inscenáciu Gounodovho Romea a Júlie. Mrzí ma tiež útlm v ŠDKE – chcem veriť, že je len prechodným a že v nasledujúcej sezóne Košičania nadviažu na stúpajúcu krivku uplynulých troch-štyroch rokov. A nadovšetko ma zarmútil zánik opernej časti Zámockých hier zvolenských (ZHZ). Hoci, keď som si prečítala slová riaditeľky Slovenskej národnej galérie, že „akustika nádvoria už nevyhovovala potrebám operného festivalu“ (pričom práve akustika patrila k tomu najcennejšiemu, čo Zvolenský zámok dokázal operným predstaveniam poskytnúť), tak sa vlastne prestávam čudovať. Je to len jeden z mnohých kamienkov do smutnej mozaiky na tému, prečo sme si tento festival nezaslúžili.

Pavel Unger: Najviac ma zarmútil zánik opernej časti ZHZ, jediného letného festivalu pod holým nebom. Žiaľ, nik oň nezabojoval, nepokúsil sa pokoriť prekážky, ktoré pričinením ľudského faktora ZHZ generovali. V Opere SND ma šokovalo ignorovanie storočnice Márie Kišonovej-Hubovej. Po vlaňajšej stabilizačnej sezóne sa očakávaný progres nedostavil. Šéfovský tandem Haider - Jakubek zotrval na opatrníckom postoji v dramaturgii (dve rarity nespasia chýbajúce piliere, najmä súce byť pre súbor výzvou), nové projekty buď vyšli napoly (cyklus Voci da camera), alebo boli kamuflážou dačoho vysnívaného, ba zbytočného (tzv. Operné štúdio). V tvrdohlavom odmietaní úspornejšieho a efektívnejšieho blokového režimu prevádzky ostáva bratislavská opera už úplne osamotená. Divadlo nemá priveľa chuti otvoriť sa, niet lektorských úvodov pred predstaveniami, niet zmienky o plánoch a prípadných víziách. Tlačová konferencia k nasledujúcej sezóne sa nekonala. A nadobro ma rozčarovala sezóna v Košiciach. Jediná regulárna operná premiéra (Manon Lescaut) vážne krívala v základoch profesionality.

Vladimír Blaho: Sklamalo ma, že režiséri snažiaci sa artikulovať modernejší názor, ho nevedia z teoretickej roviny preniesť do javiskovej podoby. Veľa rečí a „skutek utek“, čo platí najmä o réžii Romea a Júlie v SND. Hanbou je zánik ZHZ, zrejme si letný operný festival nezaslúžime.

4. Ktorú inscenáciu/inscenácie považujete za lídra/lídrov sezóny?

Pavel Unger: Pri komplexnom zvážení aspektov dramaturgie, hudobných a režijných naštudovaní mi vychádza na prvom mieste Straussova Salome (SND) a nad priemerom, odhliadnuc od výtvarnej zložky, Donizettiho Maria Stuarda (ŠOBB) a Šperky Madony Wolfa-Ferrariho (SND).

Vladimír Blaho: Za lídra sezóny by som označil Salome, a to tak v rovine dramaturgického počinu (hoci sa mohlo uvažovať nad inou Straussovou operu), ako aj inscenačne. Réžia prišla s čitateľnou myšlienkou (i keď osobne by som dal prednosť „dekadentnejšiemu“ poňatiu), Haiderov orchester bol skvelý a zažili sme aj výborné spevácko-herecké výkony.

Michaela Mojžišová: Popri – vo všetkých zložkách pozoruhodnej - inscenácii Salome stoja za pozornosť Šperky Madony. SND je malé divadlo, ktoré v európskom kontexte ťažko prerazí slávnymi režisérskymi či interpretačnými menami, zato môže zaujať dramaturgiou. Friedrich Haider podstúpil nemalé riziko. Ak by projekt z hudobno-inscenačného hľadiska nedopadol dobre, bola by zrejme oslabená jeho dôveryhodnosť a čelil by obvineniam z tvrdohlavosti či využívania ansámblu na osobné ambície „oživovateľa“ wolf-ferrariovského repertoáru. Teším sa, že sa táto hrozba nenaplnila a risk priniesol zisk v podobe kvalitnej inscenácie.

Terézia Ursínyová: Najvyššie hodnotím bratislavskú Salome a banskobystrickú Mariu Stuarda. Tu, hoci réžia talianskeho nestora Gianfranca de Bosia bola tradičná, sa spojila tradícia s vkusným kostýmovo-scénickým riešením (Jaroslav Valek a Peter Čanecký). Dirigent Igor Bulla zanechal výnimočne precízny dojem z naštudovania náročnej romantickej partitúry. Nadovšetko však dominovali dve koloratúrne hviezdy: dramatická Jolana Fogašová a lyrická Adriana Kohútková.

 

 5. A ktorú/ktoré za jej „prepadák/y“?

Terézia Ursínyová: Viac som očakávala od inscenácie nového Operného štúdia SND, ktoré sa predstavilo diskutabilným naštudovaním Kráľa Teodora v Benátkach.
Michaela Mojžišová: Sklamala ma pilotná inscenácia Operného štúdia SND Kráľ Teodor v Benátkach. Výsledok projektu, ktorý v rovine idey vítam, vyznel vo všetkých zložkách – dramaturgickej, režijnej i hudobno-vokálnej – ako splnená povinná jazda, nie ako ambiciózny čin, na ktorý sa oplatí nadviazať. Napriek tomu dúfam, že prvá lastovička nebude zároveň i tou poslednou a že SND namiesto rezignácie na myšlienku Operného štúdia bude mať v budúcnosti šťastnejšiu a koncepčnejšiu ruku pri jej naplnení. Ďalším sklamaním bola košická Manon Lescaut – smutný príklad toho, kam ústi tvrdohlavosť divadelného vedenia, ak nadradí chcené nad možným (v tomto prípade myslené najmä vo vokálno-interpretačnej zložke).
Pavel Unger: Jednoznačne dve inscenácie. Manon Lescaut v premiérovom obsadení bola zlyhaním, za ktoré sa v regulárnom systéme vyvodzujú dôsledky. Kráľ Teodor v Benátkach predstavil skôr virtuálne Operné štúdio. Nepresvedčili ani voľba Henzeho verzie Paisiellovho diela a bezradná réžia, u sólistov chýbalo to, čo bolo cieľom zamýšľaného projektu  – zreteľné talenty.
Vladimír Blaho: Košickú Manon Lescaut by som jednoznačne neoznačil za „prepadák“, no je faktom, že režisér nepochopil predlohu. Spevácke obsadenie a hudobné naštudovanie prezentované na prvej premiére boli len priemerné a výkon hosťujúceho Taliana v tenorovej úlohe priam katastrofálny. Takže pojem „prepadák“ by som adresoval skôr jemu (a tým, čo ho do úlohy angažovali) než inscenácii ako celku.

6. Čo považujete za najlepší/ie výkon/y sezóny?

Pavel Unger: Z dirigentských obe bratislavské Haiderove naštudovania, ale aj precítený Gounodov Romeo a Júlia pod taktovkou Rastislava Štúra. V Banskej Bystrici štandardne poctivý Marián Vach v Mascagniho Priateľovi Fritzovi a radostne napredujúci Igor Bulla v Marii Stuarda. Zo sólistov v ženských hlasoch najväčšmi presvedčila Jolana Fogašová ako Salome a Adriana Kohútková ako Maria Stuarda. V mužskej kategórii Kyungho Kim (Gennaro), Michal Lehotský (Fritz), Jan Vacík (Herodes) a Pavol Remenár (Jochanan).
Terézia Ursínyová: Za top výkony sezóny považujem Jolanu Fogašovú ako expresívnu Salome i belcantovú Elisabettu v Donizettiho banskobystrickej inscenácii a Adrianu Kohútkovú vo vokálno-technicky i výrazovo perfektnom vypracovaní roly Marie Stuartovej. V Salome popri Fogašovej predviedol herecko-spevácky koncert aj dramatický tenorista Jan Vacík ako Herodes. Pozoruhodná je i stúpajúca úroveň Zboru Opery SND pod vedením Pavla Procházku – či v Šperkoch Madony, alebo v Gounodovej opere Romeo a Júlia, resp. v Lehárovej Zemi úsmevov.
Vladimír Blaho: Výborného Jana Vacíka ako Straussovho Herodesa (ani nie tak z rýdzo speváckeho hľadiska, ale v zmysle skvelej javiskovej štúdie slabocha) a až prekvapujúco zdatnú Jolanu Fogašovú v postave Salome. Hoci som zvyknutý na dramatickejšiu predstaviteľku titulnej roly, speváčkina koncepcia mala gradáciu a zároveň ideálne harmonizovala s režijným zámerom prezentovať ju ako trucovité veľké decko. Tiež ma potešilo, že Ľubica Vargicová našla v Gounodovej Júlii konečne úlohu, v ktorej sa mohla opäť „blysnúť“.
Michaela Mojžišová: V prvom rade výkony Orchestra SND pod vedením Friedricha Haidera. Medzi speváckymi výkonmi vyzdvihujem najmä vokálne a herecky maximálne kompetentnú Jolanu Fogašovú vo vypätej postave Straussovej Salome i Jana Vacíka v skvelej kreácii pološialeného Herodesa, ďalej Adrianu Kohútkovú priam rozkošnícky si užívajúcu belcantový part Donizettiho Marie Stuartovej  či Kyungha Kima, ktorého rezervovanému herectvu a neafektovanému vokálnemu prejavu dokonale sadla postava Wolfovho-Ferrariho Gennara.

7. K čomu v nasledujúcej sezóne vzťahujete najväčšie očakávania?

Terézia Ursínyová: Očakávam najmä Vec Makropulos a Beethovenovho Fidelia, režijno-hudobný oriešok pre všetkých doterajších tvorcov v SND.
Michaela Mojžišová: Som zvedavá na návrat režisérov, s prácou ktorých sme sa dlhšie nestretli – Zuzany Gilhuus (Trubadúr v ŠDKE) a Martina Bendika (Fidelio v SND). Aj na to, ako Košičania v rovine inscenačnej i diváckej strávia Händlovu Alcinu, prvú barokovú operu seria v sedemdesiatročnej histórii ŠDKE. V ŠOBB sa moje očakávania upierajú k Cikkerovmu Jurovi Jánošíkovi, v SND k Veci Makropulos – prvej „autonómnej“ bratislavskej réžii Petra Konwitschného.  
Pavel Unger: Nie som veštec a známe sú obsadenia len do polovice sezóny. V Košiciach ani toľko. Nenadchýnam sa málo kontrastnou dramaturgiou Opery SND (po sebe idú tituly, ktorých vznik delí pätnásť rokov). Vzhľadom na avizovaný tím s nádejou čakám návrat Veci Makropulos. Teší ma vzkriesenie Jura Jánošíka v Banskej Bystrici v kontexte vyváženej dramaturgie. Dúfam, že z letargie sa preberú aj Košice. A nerád by som bol opäť svedkom blamáže pri výsledkoch mužskej speváckej kategórie v amatérskej ankete SND.
Vladimír Blaho: Teším sa na Jura Jánošíka, ktorého naše divadlá neprávom dlhšie obchádzali pod zámienkou poplatnosti dobe (politickej i hudobno-estetickej). V SND vítam Simona Boccanegru – podľa mojej mienky je to tretia najlepšia Verdiho opera a konfrontácia novej inscenácie s vydarenou predošlou verziou (Gyermek, Lenárd) bude zaujímavá. Veľa očakávaní vkladám tiež do Konwitschného Veci Makropulos, pričom dúfam, že sa nepotvrdia slová dirigenta salzburského Fidelia o tom, že dnešní diváci sa v opere už len dívajú a nepočúvajú. V SND sa mi nezdá ako najšťastnejšie prepojenie Mozarta a Beethovena v jednej sezóne, hoci Così fan tutte mám po Donovi Giovannim z Mozarta azda najradšej. V ŠDKE popri Rimskom-Korsakovovi vyplní pol večera aj nová opera Mariána Lejavu, čo popri banskobystrickom Jurovi Jánošíkovi zachraňuje česť slovenských operných divadiel v uvádzaní pôvodnej tvorby. A tiež dúfam, že po Josém Curovi príde do SND ešte zopár kvalitných hostí.

 

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020