Aj keď centrum Novohradu malo svoju mestskú sálu Redutu či Divadlo B. S. Timravy, po rekonštrukcii bývalej synagógy získalo v roku 2016 úplne nové sídlo kultúrneho života. Kultúrne podujatia nabrali druhý dych, a tak je dnes z Lučenca výrazné kultúrne centrum širokého juhoslovenského regiónu.
Dvadsiate storočie prinieslo židovským obciam na Slovensku fatálne tragické obdobie. Aj ich duchovné centrá, synagógy, niesli svoj pohnutý údel, vrátane najväčšej z nich, synagógy neológov v Lučenci. Táto monumentálna stavba patrí k najpozoruhodnejším dielam secesie u nás. Naprojektoval ju významný architekt Leopold (Lipót) Baumhorn. Dokončená bola v roku 1925. Jej dejiny sa podobajú na osud samotného mesta, ktoré bolo niekoľkokrát úplne zničené a znova vystavané.
Ani nie 15-ročnú synagógu najskôr počas druhej svetovej vojny vyrabovali, po vojne ju od židovskej obce kúpilo mesto, ktoré ju v nasledujúcich desaťročiach využívalo ako sklad umelých hnojív, až nakoniec ostala budova opustená a začala chátrať. Barbarská zmena funkcie budovy po prevrate v roku 1948 k jej deštrukcii prispela azda najvýraznejšie. Koniec koncov, bol to osud mnohých dovtedajších centier pestovania vyššej kultúry ako napríklad kaštieľov, kláštorov či kostolov. Tento neblahý stav trval niekoľko dlhých dekád. Stará mestská štvrť v okolí synagógy sa medzičasom zmenila na modernistické sídlisko. K zmene nedošlo ani po roku 1989.
Zo strašidelnej ruiny, rozpadajúcej sa uprostred nevľúdnej lúky medzi panelákmi, začal v roku 2014 rásť nový reprezentatívny kultúrny stánok, aký na inak kultúrne bohatom juhu dodnes nemá páru. Mesto spolu so súkromnými investormi tu vytvorilo LUKUS – Lučenecké kultúrne stredisko.
Budova rozpadnutá na skelet prechádzala niekoľkými etapami rekonštrukčných prác podľa projektu Zsolta Pappa a Alice Tichej s kolektívom. Dnes ostáva už iba obnoviť štukovú omietku na fasádach. Synagóga rokmi chátrania prišla o svoj pôvodný vzhľad a ani rekonštrukcia jej ho nie je schopná vrátiť v pôvodnej miere. Stratené architektonické prvky však nahrádzajú nové, odkazujúce na pôvodný spirituálny rozmer priestoru.
Hoci dnes už synagóga neslúži pôvodnému účelu, stále vie pôsobiť na návštevníka aj duchovne, napríklad cez hru svetla v halovom priestore, kde sa moderné umenie prelína s pôvodnými secesnými fragmentmi. Okenné vitráže vrhajú do budovy celé farebné spektrum, oživujúce inak prosté, bledé povrchy interiéru. Budova sama osebe sa takto stáva stánkom, v ktorom sa dá prežiť kultúrny zážitok aj bez toho, aby sa v nej práve konalo nejaké podujatie.
Centrálny halový priestor s rozľahlou galériou ponúka možnosť súbežného konania viacerých kultúrnych akcií. Zatiaľ čo na poschodí sú inštalované artefakty z histórie budovy spolu s výstavou obrazov, na prízemí sa...
... pokračovanie článku v čísle 12/2020. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.