Konvergencie sa stali neodmysliteľnou súčasťou koncertného života Košíc. Len pár dní po poslednom akorde Košickej hudobnej jari odštartoval 5. 6. cyklus deviatich koncertov novšieho, menej tradičného festivalu vystúpením súboru The Dowland Project. Predstavila sa na ňom štvorica umelcov vrátane Johna Pottera, dlhoročného tenoristu The Hilliard Ensemble a duchovného otca projektu. Podstatou produkcie ansámblu je intenzívny a hlboký dialóg starého a nového, minulosti i súčasnosti, kompozície a kolektívnej improvizácie, muzikológie a hudobnej praxe. Zazneli zväčša piesne, melódie a originálne dotvorené fragmenty hudby dávnych storočí od Ventadorna po Monteverdiho – a samozrejme Dowlanda (slávne Flow My Tears a Come Again, ktoré inšpirovali aj Stinga), cez ľudové piesne z iberského poloostrova až po Schuberta a jeho Verklikára. Práve ukončenie koncertu depresívnou piesňou z cyklu Zimná cesta má na svedomí, že na večer nemám najpozitívnejšie spomienky. Hudobníkom však nemožno uprieť vysokú profesionalitu a kreativitu, s akou stvárnili naozaj „divergentné“ dialógy: k Potterovmu štýlovo adekvátnemu, vkusne expresívnemu a jemne dekoratívnemu vokálnemu prejavu sa pridružili excelentný a nemenej vynaliezavý sopránový saxofón, resp. basklarinet Johna Surmana, mäkká a vrúcna lutna Jacoba Heringmana a husľové – violové majstrovstvo všestranného Miloša Valenta. Na druhej strane som sa často neubránil dojmu prílišnej monotónnosti a pochmúrnosti (akokoľvek sofistikovaného) výsledného hudobného obrazu. Na vine bol azda aj vydýchaný a prehriaty vzduch plného Premonštrátskeho kostola Najsvätejšej trojice.
Homo harmonicus, Silenzio
Aj ďalšie koncerty sa uskutočnili v sakrálnych objektoch. V stredu 6. 6. sa Dominikánsky kostol stal hostiteľom akordeónového recitálu „Homo harmonicus“ Borisa Lenka a koncertu s názvom „Silenzio“. Lenko, azda najvýraznejšia osobnosť akordeónu na Slovensku, si zvolil ďalší „divergujúci“ repertoár s piliermi z barokových diel a hudby 20.–21. storočia. Jeho interpretácia Bachových prelúdií a fúg (g mol z 1. dielu a E dur z 2. dielu Temperovaného klavíra) priniesla nesmierne bohatý komplex farieb, agogických jemností, pomalo a citlivo sa vlniacich dynamických prechodov a vysokej intelektuálnej organizácie hudobných tvarov. Meditatívnosť a koncentrácia spojené s ušľachtilým frázovaním udržali poslucháčov v maximálnom napätí počas celého recitálu. V troch Scarlattiho sonátach sa pri zachovaní umeleckej skromnosti a pokory dostal do popredia ich hravý pôvab i určitá zemitosť. Mohli sme tiež nazrieť do niektorých krajne protirečivých svetov hudobných poetík nedávnej minulosti a súčasnosti: od postbartókovského výberu z Musica ricercata Györgya Ligetiho cez rozkošne vtipnú schumannovsko-mendelssohnovskú reinkarnáciu Ladislava Kupkoviča s názvom Rosenblätter po neuveriteľne rýchle a extrémne sa meniace polyštylistické výjavy od Johna Zorna (Road Runner). Lenko predniesol aj vlastnú skladbu Juta – virtuóznu tokátu v pôsobivo koncipovanej rozšírenej tonalite, presne šitú na mieru akordeónu.
Silenzio, čiže ticho. Ticho ako organická súčasť hudby. Ticho, ktoré lieči: v podobe hudby Beethovena a Gubajduliny. Na druhom koncerte sa predstavilo festivalové sláčikové kvarteto s Milanom Paľom, Mariánom Svetlíkom (husle), Petrom Vrbinčíkom (viola) a Jozefom Luptákom (violončelo). Tretia časť predposledného kvarteta Ludwiga van Beethovena op. 132, slávna ďakovná pieseň uzdraveného v lydickej tónine Molto adagio je plná vnútorného ticha, krehkej reflexie a nekonečne a zdržanlivo vrúcneho spevu. Hudba znela expresívne až nástojčivo, komunikácia interpretov svedčila o vynikajúcej zohratosti; vedel by som si však predstaviť ešte prísnejšiu interpretačnú disciplínu, viac meditatívneho zahĺbenia. Napätie ticha sa vystupňovalo v skladbe Sofie Gubajduliny s názvom Silenzio pre bajan, husle a violončelo. (K Paľovi a Luptákovi sa pridal B. Lenko.) Desivá fragmentovanosť, bolestná atomizácia výpovede by mohla viesť k jedinečnej kontemplácii poslucháča – nebyť nepatrných, no rušivo pôsobiach zvukov z okolia kostola. Skutočné vychutnanie ticha tejto hudby je možné azda iba v podmienkach zvukovo izolovaného štúdia. V záverečnej Beethovenovej Veľkej fúge B dur takýto problém nebol. Neslýchane moderný hudobný prúd, ktorý šokoval autorových súčasníkov, znel razantne, s obrovským elánom, vo veľkom tempe a s veľkými gestami, takmer agresívne. „To sme počuli vari Stravinského,“ obrátila sa na mňa známa po utíšení dlhotrvajúceho potlesku. Veta bola skôr oznamovacia ako opytovacia...
Výnimočný Príbeh vojaka
Skutočného Stravinského sme počuli na záver festivalu, v sobotu 9. 6. v Historickej radnici. Príbeh vojaka bol na Slovensku inscenovaný po viacerých rokoch a nové naštudovanie spojené s veľkým spoločenským záujmom splnilo, azda aj prekonalo všetky očakávania. Sedemčlenný slovensko-maďarský ansámbel riadil slovensko-švajčiarsky huslista, jeden z popredných reprezentantov našej interpretačnej kultúry v krajine helvétskeho kríža, Igor Karško. Kvalita hudobnej stránky doslova vyrážala dych. V našich koncertných sálach málokedy počuť toľko precíznej drobnokresby, filigránskeho odtieňovania, koncepčnej dôslednosti a muzikantského rozletu, aký predviedla partia hudobníkov pod strhujúcim Karškovým vedením. Nadšenie vzbudila aj fenomenálne stvárnené herecká zložka (rozprávač Robert Roth, tanec Krisztián Gyergye a Ivica Bučeková), ale aj dôvtipná choreografia maďarského tanečníka Gyergya, jednoduchá, no invenčná scéna Zuzany Zacharovej, a samozrejme nové prebásnenie textu v podaní Jána Štrassera, opierajúce sa o preklad Eleny Flaškovej. Zrozumiteľná, súčasná, a predsa nadčasová aktualizácia tejto jedinečnej tanečnej melodrámy režisérom Silvestrom Lavríkom a jej košická premiéra sa stala jednou z najúspešnejších hudobných udalostí východnej metropoly v posledných rokoch. Človeku je až ľúto, že toto vystúpenie nie je možné pravidelne zopakovať na spôsob repertoárového divadla – alebo predviesť aj v iných mestách.
Tamás Horkay
Klarinet s bravúrou i noblesou
Jakobyho galéria v Košiciach zažila viacero vynikajúcich koncertov. Sólový recitál Ronalda Šebestu (7. 6.) bol tiež veľkým zážitkom. Väčšinu náročných kompozícií odohral interpret spamäti. Od úvodných taktov svojským rukopisom rozpoznateľné Stravinského Tri skladby pre sólový klarinet (1918) akoby jednohlasnými fragmentmi anticipovali Príbeh vojaka, ktorý zaznel o dva dni v rámci toho istého festivalu. O sviežich kúskoch nabitých spontánnou muzikalitou a výborne dávkovanými kontrastmi interpret prezradil, že ide o prvé kompozície pre sólový klarinet. Šebestove spontánne komentáre k skladbám sa mi páčili; vytvorili predpoklady pre prirodzené vtiahnutie publika do hudobného času, štruktúr a výrazu jednotlivých kompozícií. Skladba Ixor (1956) Giacinta Scelsiho sprostredkovala svet svojrázneho talianskeho autora, mystický ponor do hlbín osamoteného tónu. Šebesta sa s bohatou a náročnou mikromelizmatikou vysporiadal majstrovsky a s nadhľadom. Let Me Die Before I Wake (1982) Salvatoreho Sciarrina bolo pre mňa zážitkom krásnej, koncíznej práce s multifónmi, prinášajúcej svojský výraz a plynutie času. Výborná kompozícia v skvelej interpretácii. Doterajšia poslucháčska skúsenosť s predvedeniami Sciarrinových skladieb ma neprinútila zaujímať sa o jeho hudbu viac. Tento koncert ma presvedčil, že je to potrebné.
Všetky tri skladby, ktoré odzneli od začiatku koncertu, boli tektonicky vynikajúco riešené a dramaturgicky neomylne zaradené do kontextu: ukončenie Stravinského i Sciarrinovej kompozície vyvolávali mierny pocit potreby pokračovania, Scelsiho kompozícia medzi nimi bola v určitom ideálnom strede poslucháčskeho očakávania záveru. Rôzne kompozičné poetiky, diferencované vnímanie času a timbru, predelenie času hudby slovom interpreta, no predovšetkým hlboká hudba a vynikajúca interpretácia vytvorili silný zážitok. Rozsiahlejšia Stockhausenova kompozícia In Freundschaft pochádza z jesene tvorby moderného tradicionalistu „par excellence“. Výborná, chladná hudba umožňujúca oddýchnuť si po intenzívnejšej percepcii a oddať sa katarzným úvahám. New York Counterpoint od Steva Reicha pre pás a živého interpreta neguje zavádzaním relatívne príkreho kontrastu v istom zmysle princípy štýlových východísk amerického minimalizmu, preto bola Šebestova poznámka o dištancovaní sa autora od nálepky „minimalista“ veľmi vhodná. Priznám sa, mojím favoritom medzi Reichovými kontrapunktmi je Tokio-Vermont, k ostatným akosi podvedome zaujímam chladnejší postoj. Ronald Šebesta mi v rozhovore spomenul zámer sám nahrať v budúcnosti materiál, ktorý znie z pásu. Určite to veľmi pomôže zvukovej kvalite celku. U poslucháčov táto skladba výborne zarezonovala, poznajúc túto kompozíciu mohol som sa v myšlienkach oddať pozorovaniu percepcie u okolitého publika a úvahám o vhodnosti vkladania takéhoto typu hudobnej reči do dramaturgií komorných vystúpení súčasnej hudby. Aj posledné dve kompozície boli zvládnuté s bravúrou a noblesou.
Juraj VAJÓ
Orfický Karško
„Čo je bez námahy, je božské,“ hovorí Aischylos a také boli aj „Odpovede bez otázok“ Igora Karška 7. 6. v Košiciach. Dokonalosť techniky je pri Karškovej hre samozrejmosťou ako dýchanie.
Čo je navyše: znalosť, bdelosť, miera. O znalosti svedčí už dramaturgia večera: Suity č. 1 a č. 2 pre sólové husle Ernesta Blocha a „Sonáta pasticcio“ zložená z častí skladieb štyroch skladateľov (J. S. Bach: Grave, Schnittke: Fúga , Blacher: Adagio, Telemann: Vivace). Obe krajne technicky exponované Blochove suity zazneli s úžasnou istotou a presvedčivosťou: hudba sa skvela medzi gotickými oblúkmi chrámu, akoby bola jeho súčasťou odjakživa. Kaskády vzdialených intervalov a harmonických prieťahov zneli sviežosťou práve tvoreného. „Sonáta pasticcio“ bola o. i. výzvou – na krátkych plochách reagovať na zmenu štýlov a hudobného obsahu. V prípade Bacha a Telemanna sa Karško – člen popredných európskych súborov starej hudby – pohyboval na dôverne známej pôde historicky poučenej interpretácie. Dokonalosť na dosah... Dramaticky vypätá Schnittkeho Fúga v komplikovanom formovom priebehu vyznela v Karškovom podaní úderne, jasne a zrozumiteľne. Zvláštny, melancholický ráz Adagia zo Sonáty pre sólové husle Borisa Blachera patril ku skvostom večera. Zádumčivá melodická línia, intonovaná takmer bez vibrata nad „kráčajúcim“ ostinátom pizzicata napovedala, že ani hudba 20. storočia nemusí rezignovať na krásu. V závere koncertu zažiarila v závratnom tempe (jedinom otáznom momente večera) ako prídavok Bachova Ciaccona.
Parafrázujúc úvahy Philipa Sherarda o indickom tanci môžeme napísať, že hra Igora Karška nám zjavuje a sprítomňuje niečo z nadčasovej, vnútornej a transcendentnej harmónie života. Nielenže asimiloval hudbu do tej miery, že jej transcendentné nadindividuálne inšpirácie ním môžu nerušene „pretekať“, ale prenikol i do jej vnútorného významu spôsobom, ktorý naznačuje, že to nie je on, kto hrá – je „len“ niekým, skrze koho je hrané. Týmto spôsobom je hudba skutočne oslavou a chválou, oslavou, na ktorej sa môžeme zúčastniť za predpokladu, že sme ochotní a schopní počúvať nielen telesnými ušami, ale aj tým, čo Dante nazýva „intelektom srdca“. Karško je orfický umelec. Dáva tóny na „správne“ miesto, sily, po ktorých siahne, usporiada, oslobodzuje krásu, ktorá v tónoch-zvukoch väzí. V dnešnej dobe prevrátených hodnôt, keď už nič nie je na pravom mieste, je to vzácnosť.
Mária KORNUCíKOVÁ
Hommage à John Cage
V rámci košických Konvergencií bol jedným z najzaujímavejších a zároveň i najnáročnejších projektov koncert pod názvom Cage Full of Music, ktorý 8. 6. vo Východoslovenskej galérii predviedla Nora Škutová. Na koncerte zazneli Sonáty a interlúdiá pre preparovaný klavír Johna Cagea. Nahrávka Nory Škutovej (Hevhetia, 2005) sa stala pravdepodobne najúspešnejšou klasickou nahrávkou slovenského umelca v histórii, bolo preto veľmi zaujímavé vypočuť si toto dielo naživo v akustike Východoslovenskej galérie. Náročná, niekoľkohodinová preparácia klavíra pred koncertom je pre interpreta zakaždým veľkou výzvou, pretože každé uvedenie diela znie vždy inak v závislosti od nástroja, charakteru preparačných skrutiek a akustických podmienok. Výkon klaviristky priniesol totálny ponor do mysterióznej atmosféry diela, vyžaroval z neho pokoj a dokonalá zžitosť s rozsiahlym cyklom. Cageove Sonáty a interlúdiá sú o to náročnejšie na posluch, že neponúkajú virtuózne kreácie a masívne zvukové polia, ale veľmi krehkú, často potlačenú dynamiku, subtílnu drobnokresbu, no na druhej strane i pozoruhodné perkusívne efekty, ilúziu zvonkohry, minimalistické plochy a bohaté motivické bunky.
Nora Škutová predviedla čarovný zvuk klepotajúcich, šuštiacich, sipiacich, rezonujúcich a kovovo zvoniacich strún, tónov „prirodzeného“ klavíra snažiacich dostať sa na povrch a presadiť sa v spleti takmer industriálnych zvukov, pôvabne exotického (ne)ladenia a monotónne upokojúcej „rágy“ Cageovho zvukového sveta, ktorý akoby prepájal západnú kultúru s bezčasovou východnou filozofiou. Cageova fascinujúca kalkulácia a odhad výsledného zvuku po komplikovanej preparácii nástroja predstavuje jeden zo zásadných kompozičných počinov hudby 20. storočia. Viaceré sonáty a interlúdiá sú len nenápadnou štúdiou zvuku, iné sú bohatou zvukovou prehliadkou bizarného multisonického stroja, na ktorý sa klavír pod rukami umelkyne menil. Cageova transformácia „obyčajného“ klavíra na exotický „orchestrión“, dokonalé kompozičné využitie jeho možností a interpretačná precíznosť i skvelá muzikalita sa prepojili a vytvorili večer plný hviezdnych hudobných okamihov. Obecenstvo usadené do komorného polkruhu blízko klavíra s možnosťou doslova „vidieť interpretke do dielne“ zdieľalo unikátny hudobný zážitok z tohto diela, ktorého nezaraditeľná poetika dokáže poskytnúť očistnú katarziu poslucháčovi bez ohľadu na preferencie.
Peter KATINA
Cello Solo a Dr. Caligari
Piatkový večer (8. 6.) sa na Konvergenciách niesol v znamení trojice recitálov. Druhý v poradí s názvom „Cello Solo“ patril umeleckému riaditeľovi festivalu Jozefovi Luptákovi a jemu blízkym skladateľom. V Sonáte č. 1 Ernesta Blocha violončelo krásne spievalo, táto nádherná, neopočúvaná hudba bola citlivo a presvedčivo podaná. Dve rôzne polohy oslavy zazneli v Godárovej minimalistickej skladbe O, crux a v improvizácii Jozefa Luptáka, ktorou bezprostredne nadviazal na Godárovu skladbu. Godárova oslava bola vážnou meditáciou, kým improvizácia bola oslavou radostnou: od Kríža – k Vykúpeniu... Desať prelúdií Sofie Gubajduliny bolo založených na objavovaní zvukového potenciálu violončela. Ako prezrádzali názvy prelúdií, každé z nich predstavilo niektorú z techník tvorenia tónu. Medzi nimi sa objavili celkom bežné (napr. staccato, legato, arco, pizzicato), ale aj menej používané, zvláštne (al taco, da punta d'arco, senza arco – senza pizzicato). Hra farieb, zvukov, rytmov, nálad. Koncert uzavrel opäť Bloch, v modlitbe na židovskú tému, ktorá zaznela už ako prídavok, keďže publikum nechcelo sólistu pustiť z pódia. Jozefovi Luptákovi sa podarilo nielen zvládnuť náročné party, ale aj pretlmočiť hlbší obsah, nie však v zmysle znejúcej filozofie, ale skôr modlitby.
V tajomnom názve Dr. Caligari bol ukrytý film – Kabinet Dr. Caligariho, nemý horor z roku 1920. V roku 2008 skomponoval k tomuto filmu hudbu izraelský hudobník Yuval Gotlibovich, na Konvergenciách sa tak predstavil ako violista, aj skladateľ. Bolo celkom zábavné sledovať, ako hudobne vystihol charakteristiku postáv, prostredia aj rozohraných situácií (romantický básnik s krehkou dušou, krívajúci škaredý starec, atmosféra ponurej bočnej ulice, ruch jarmočných atrakcií). Uverila som, že hudba je súčasťou filmu. Na koncerte bolo uvedené len prvé dejstvo (čo mi bolo trochu ľúto, pretože sa film skončil v prvej napínavej situácii). Hudba je komponovaná pre violu a violončelo – k Yuvalovi Gotlibovichovi sa pripojil Jozef Lupták. V tomto momente som sa však dostala už k záveru koncertu, preto sa vrátim na jeho začiatok. Gotlibovich začal recitál efektnou hudbou Atara Arada – o tomto skladateľovi sám povedal, že patrí medzi osobnosti, ktoré ho ako hudobníka najviac inšpirovali. Sonáta pre sólovú violu má biografické črty, viaže sa k skladateľovmu detstvu. Z nej zaznela 2. časť Alla Bulgarese s názvukmi na balkánske tance. Z Aradovej tvorby uviedol aj Capriccio Béla venované Bélovi Bartókovi. Nasledovalo šesť miniatúr Györgya Kurtága – Jelék op. 5. Kratučké časti „webernovské skratky“ na malej ploche vystriedali širokú škálu hráčskych techník, výrazov a dynamiky: bohatá, pestrá mozaika na malej ploche. Napokon zaznela 2. časť Sonáty pre sólovú violu (Loop) Györgya Ligetiho, ktorá sa zaraďuje medzi zásadné diela violovej literatúry 20. storočia. Yuval Gotlibovich odohral svoj recitál od začiatku do konca naozaj bravúrne.
Jana ŠARGOVÁ
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.