Logo HŽ

Zimné Konvergencie: Stravinskij

Konvergencie sa v tomto roku dožívajú úctyhodného dvadsiateho jubilea. Festival si za ten čas vybudoval rovnako úctyhodnú poslucháčsku bázu, ktorá vďačne prijíma ponuku výbornej komornej hudby v podaní osvedčených interpretov. Na Konvergencie sa jednoducho chodí; vždy sa na nich zíde početná vzorka bratislavskej kultúrnej elity či prinajmenšom ľudí otvorených dramaturgiám exkluzívnejšieho razenia. Aj táto vernosť umožnila festivalu rozrásť sa v posledných rokoch o zimnú sériu monotematickejšie zameraných podujatí. Po Šostakovičovi, Bartókovi a Beethovenovi prišiel rad na Stravinského – hoci v jeho prípade možno o monotematickosti hovoriť iba s naozaj veľkými úvodzovkami.

Svätenie jari

Pravdaže, aj tentoraz tu boli sprievodné podujatia s rozprávaním (nielen) o Stravinského hudbe, „čítačka“ z jeho memoárov a Hudobnej poetiky, premietanie filmového dokumentu o skladateľovi aj animovanej verzie Príbehu vojaka. No obmedzím sa na to najdôležitejšie, teda na koncerty, na ktorých znel len a len Stravinskij. Dejiskom bolo opäť Veľké koncertné štúdio SRo, kde pred hlavným bodom programu prvého z koncertov (7. 2.), dvojklavírnou verziou Svätenia jari v naštudovaní klavírneho dua Miki Skuta – Nora Skuta, dostali príležitosť výňatky zo Stravinského ostatných, nemenej populárnych javiskových diel v komorných podobách. Jednou z nich, Chanson russe z opery Mavra, sa publiku prihovoril spiritus movens festivalu, violončelista Jozef Lupták v sprievode Nory Skutovej. Výber to bol vynikajúci – obsah tu do bodky zodpovedá názvu: je to skutočná „chanson russe“, staromódna „proťažnaja“, aké vo svojej hudbe rád parafrázoval a štylizoval Glinka a jeho súčasníci, nostalgické ohliadnutie večného emigranta za navždy stratenou domovinou zmiešané s náznakom ironizujúceho odstupu a zámerne umelej štylizácie. Interpretácia v dokonalom pomere vystihla jedno aj druhé.

Vzápätí pódium ovládli Milan Paľa a Katarína Paľová. Bola to absolútna záruka, že adaptácie dôverne známych melódií z Pulcinellu, Bozku víly a Petrušku, ktoré pre potreby spoločných vystúpení so Stravinským v 30. rokoch pripravil huslista Samuel Dushkin, budú zbavené náznakov interpretačnej rutiny. Najprv Talianska suita, koncertantný „derivát“ z baletu Pulcinella: Tak ako si Stravinskij prisvojil Pergolesiho hudbu (a tým jej zaručil nesmrteľnosť), aj Milan Paľa si „prisvojil“ Stravinského. Presnejšie, dal mu pečať čohosi bytostne osobného. Nebolo tu cítiť snahu o barokovú štylizáciu ani podobné prostriedky „objektivizácie“ hráčskeho prejavu. Naopak, plno charakteristického vášnivého vibrata, zafarbenia tónu, spôsobu frázovania, výbušného rytmického a agogického cítenia. V každom jednom tóne to bol stopercentný Milan Paľa, udivujúci na jednej strane technickou erudíciou (v bravúrnej Tarantelle alebo vo finále...), na druhej neustávajúcou ochotou vrhnúť sa do rizík, na ktoré by si trúfol máloktorý interpret. Potom Divertimento pre husle a klavír, odvodené z Bozku víly, odvodeného z (rovnako nesmrteľných) drobností Čajkovského. Tu bolo udivujúce, že ak táto potpourri z ľúbivých melódií dokáže v rukách renomovaných virtuózov orientovaných na konzervatívnejšie odvetvia klasického kánonu vyznieť ako rad na efekt zacielených salónnych kusov, od manželov Paľovcov zaznela celkom inak. Nie bez ostrých hrán, dôrazných akcentov a životodarnej „kontrolovanej špinavosti“ vo zvuku; slovom, znela ako – Stravinskij! A nakoniec Danse russe, jedno z najpopulárnejších čísel z Petrušku. Energia brilantných akordov klavíra v protipohybe strhla od prvého okamihu, priestor na obídenie konvencií sa našiel aj tu – v kreatívnom narábaní s kontrastmi dynamiky a zafarbenia tónu huslí, čo neraz vytvorilo celkom nečakaný a svieži efekt.

M. Paľa a K. Paľová


Po prestávke patrilo pódium ďalšiemu manželskému páru. Miki Skuta a Nora Skuta predniesli Svätenie jari v minulom roku na klavíroch značky Fazioli v prítmí Moyzesovej sály a kto si túto vzácnu možnosť vtedy vychutnal naživo, mal príležitosť na zaujímavé déjà vu. Musím priznať, že na Konvergenciách ma interpretácia oslovila ešte o čosi viac, možno aj preto, že publikum malo Skutovcov tentoraz ako „na dlani“ a mohlo dokonale sledovať aj čisto fyzický aspekt predvedenia, ktorý pri hudbe tohto druhu zohráva nemalú úlohu. No prvoradú úlohu majú predsa len hudobné kvality. V tomto ohľade nezostali interpreti dielu nič dlžní, počnúc artikuláciou legendárneho vstupného sóla fagotu a následným rozpriadaním spleti kontrapunktických hlasov, ktoré ani v „monochromatickom“ klavírnom znení nestrácali prehľadnosť a čitateľnú rytmickú diferencovanosť. Rytmus „divošských“ epizód z Les augures printaniers, Danse de la Terre alebo záverečného Danse sacrale však nijako neprekážal tónovej kultúre, zdobiacej aj tie menej dynamicky exponované, no rovnako podmanivé zákutia partitúry. Okrem tejto bezprostrednej roviny zážitku tu bolo možné oceniť tiež vyzretý nadhľad nad dramaturgiou celku, obzvlášť dôležitý, ak je dielo zbavené tanečnej zložky aj efektného orchestrálneho šatu. V interpretácii bolo všetko dôkladne pripravené a premyslené; neočakávanosť, ktorú Stravinského do minulosti zahľadeným dielam dodala hra manželov Paľovcov, má Svätenie jari uloženú vo svojom genetickom kóde. Stačilo len spoľahlivo tlmočiť zápis, čo sa aj na sto percent stalo. Ide to teda aj bez násilného prízvukovania (pseudo)folklórneho elementu a barbaroidných efektností. Svätenie jari je klasikou, ktorá už nešokuje, no ostáva ohromujúcim a v istom zmysle neprekonateľným monumentom ľudskej kreativity.

 Concertino

Koncert v nasledujúci večer bol kaleidoskopickým prehľadom vývoja Stravinského tvorivej dráhy, ktorá nasledovala bezprostredne po Svätení a neprestáva udivovať rôznorodosťou svojich výsledkov. Tomu zodpovedal aj neustále sa meniaci počet hráčov na pódiu (od sóla po pätnásťčlenný ansámbel) a variabilita obsadenia. Funkciu „pozdravu publiku“ splnila stručná improvizácia klarinetistu Branislava Dugoviča na fragment melódie Pour Picasso, ktorú na kus papiera v hoteli v Ríme pre nekonvenčného Španiela naškriabal nekonvenčný Rus po jednej zo spoločne prehýrených nocí. Bolo to milé aj vtipné…

Skutočnú, hlbokú a neokázalo vyjadrenú originalitu Igora Stravinského môže poslucháč objaviť v jeho aforistických Troch kusoch pre sláčikové kvarteto. Na malých plochách uplatnené kompozičné prístupy, formálna aj zvuková diskontinuita, asketická redukcia výrazových prostriedkov, to všetko predostiera možnosti komornej hudby vyslobodenej z prostredia meštianskeho salóna, aktuálne prakticky dodnes. Interpretoval Konvergencie Quartet v zložení Peter Biely, Ivana Kovalčíková, Martin Ruman a Jozef Lupták. Na prvý pohľad nenápadnej (a pritom technicky občas priam krkolomnej) hudbe Troch kusov na bezprostrednom účinku azda trocha ubrala nie príliš prajná akustika štúdia a rad drobných prehreškov najmä v druhom z kusov (motív v oktávových unisonach neznel vždy čisto…). Pantomimická hudba inšpirovaná vystúpením britského komika s umeleckým menom Little Tich, ktoré Stravinskij navštívil v Londýne, plná náhlych „strihov“ mimoriadne náročných na synchronizáciu pohybu všetkých štyroch hráčov, si vyžaduje skutočne zohratý ansámbel. Na druhej strane, skúsenosti „konvergenčných“ hudobníkov s množstvom odohranej hudby mladšieho dáta tu boli zúročené okamžite, hneď od prvých taktov s nehybnou malou nónou violy hrajúcej sul ponticello. „Sound“ komornej hudby 20. storočia ako na dlani; hráči v ňom boli ako doma, s plným pochopením pre štýl. V tomto zmysle najviac potešila enigmatická heterofónia chorálu záverečného z kusov, podaná s výborným načasovaním, dynamickým aj zvukovo farebným stvárnením. Concertino, ktoré konvergenčné kvarteto prezentovalo v neskoršej fáze koncertu (hneď po uvedení kratučkého Dvojitého kánonu, kontrapunktického „epitafu“ pre maliara Raoula Dufyho s charakteristickými premenami metra – ibaže už nie simultánnymi, ale u každého člena kvarteta individuálnymi!), mohlo byť predvedené s trocha väčšou dávkou odvahy a intonačnej koncentrácie. Rozhodne to však nebol márny pokus; originálne riešená sonátová forma s koncertantne poňatým partom prvých huslí (Peter Biely) postupne nabrala jasnejšie kontúry a znela čoraz konsolidovanejšie. Motorické rytmy a nervný pulz s tými najprekvapujúcejšími posunmi akcentov sa napokon nemohli minúť účinkom.

Nádherne zaúčinkovala vokálna vsuvka – najprv Štyri piesne na pitoreskné a hravé ruské texty, potom Tri piesne na texty Williama Shakespeara. Spievala Eva Šušková, ktorú v prvom prípade sprevádzali Irmgard Messin na flaute, Mária Kmeťková na harfe a Ondrej Veselý na gitare, v druhom popri rakúskej flautistke Branislav Dugovič a ďalší zo stabilných hostí festivalu, Juan-Miguel Hernandez na viole. Prvé boli akoby návratom z prvej polovice 50. rokov o štyri dekády späť – k Pribautkám a nepriamo aj k vokálnemu štýlu Musorgského, hoci v novom, aktualizovanom zvukovom šate. Eva Šušková sa v tomto type repertoáru cíti ako ryba vo vode, pôžitkom bolo aj príkladné komorné muzicírovanie sprevádzajúcich inštrumentalistov. Shakespearovské piesne sú značne odlišného razenia, hoci vznikli v rovnakom období ako nová verzia ruských piesní a tento fakt dokonale vystihuje Stravinského skladateľský naturel. Hovorí v nich dvoma jazykmi súčasne – na jednej strane svojsky „adoptovanou“ seriálnou technikou, na druhej archaizujúcimi prvkami, nevynímajúc ilustratívnu zvukomaľbu (záverečné vtáčie hrkútanie medzi flautou a klarinetom…), v ktorej nemožno prepočuť ľahký erotický podtext – presne tak ako v nádherne šteklivej dvojznačnosti textu anglického básnika.
Opäť sólo: Elégiu pre sólovú violu pokladám za jedno z najkrajších Stravinského komorných diel. Juan-Miguel Hernandez ju predniesol s mimoriadnou dávkou rozvahy, pokoja a koncentrácie. Striedme, veľmi kontrolované vibrato nechalo vyznieť sekvenciám podmanivých súzvukov v plnej nádhere violového tónu – zvukovej farbe, ktorú nedokáže zastúpiť žiadny iný nástroj, dokonale priliehavej k charakteru neprávom zanedbávanej kompozície.

https://www.facebook.com/projektn.sk/videos/833692853644542/

Večer bol uzavretý vo veľkom štýle s Dumbarton Oaks Concerto, Stravinského poctou Bachovi, vyslovenou aj pri preberaní modelov barokového concerta grossa s neopakovateľne osobným espritom. Irmgard Messin, Branislav Dugovič, Peter Kajan (fagot) Viliam Vojčík, Peter Kižňanský (lesné rohy), Igor Karško, Peter Biely, Ivana Kovalčíková (husle), Juan-Miguel Hernandez, Martin Ruman, Peter Vrbinčík (violy), Jozef Lupták, Andrej Gál (violončelá), Juraj Griglák a Robert Ragan (kontrabasy) tvorili kompaktné teleso, ktoré tento esprit dokázalo zapálenou a vášnivou hrou bez prekážok pretlmočiť publiku. Najmä onen „chytľavý“ opakujúci sa hlavný motív záverečnej časti musel nejednému z prítomných víriť v hlave ešte dlho po opustení rozhlasového štúdia…

Príbeh vojaka

Vo svojej pozoruhodnej knihe o Stravinskom z roku 1965 napísal Peter Faltin, že „… Príbeh [vojaka] znamená dôsledné zahubenie hudobnej ilustrácie a iluzívnosti divadla. (…) Epické divadlo slávi ďalší triumf. Autonómnosť hudby je vďaka víťazstvu intelektu a kontroly dosiahnutá. Ale za akú cenu?“ Iste, sotva by sme v druhej dekáde minulého storočia našli typickejší príklad antiiluzívneho hudobného divadla, ako je Príbeh vojaka. S tou autonómnosťou hudby to však nie je také jednoznačné, ako sa mohlo zdať pred vyše 50 rokmi, v zlatom veku avantgardy. Je totiž bytostne spätá s predstavou pohybu, viac alebo menej abstraktného, pohybu človeka, pohybu bábok a podobne – preto bol Stravinskij baletným skladateľom par excellence. Týmto asociáciám sa nedá vyhnúť ani pri počúvaní diela „absolútnej“ inštrumentálnej hudby, akým sú Tri skladby pre sólový klarinet, ktoré pod bodovým osvetlením (v sobotu 16. 2.; program sa opakoval aj v nedeľu) v tmavom štúdiu predniesol Branislav Dugovič. S takou gracióznosťou a samozrejmosťou, že sa v mysli mohli vynárať tie najodvážnejšie eskapády Petrušku a jeho „spoluhráčov“ z jarmočného bábkového divadla.

Potom sa mohol na Konvergenciách po šiestich rokoch opäť rozohrať Príbeh vojaka.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/hudobne-spravodajstvo/1567-zimne-konvergencie-stravinskij/



Aktualizované: 08. 03. 2019