Druhý marec je výročím narodenia Bedřicha Smetanu. Pred mnohými rokmi by to bol dôvod na to, aby napríklad vofilharmóniizaznela kompletná Má vlast. Dramaturgia na to istotne pamätala aj teraz, no s výberom hudby si poradila trocha originálnejšie. Bola to stále česká klasika, Smetana a Dvořák (s krásnym wagnerovským intermezzom uprostred), no oveľa menej ošúchaná. Orchester Slovenskej filharmónie na koncerte 5. 3. viedol bývalý kanadský šéfdirigent našich rozhlasových symfonikov, Charles Olivieri‑Munroe.
Smetanovskému jubileu tentoraz neučinila zadosť ani Vltava, ani predohra k Predanej neveste, ale u nás takmer neznáma orchestrálna adaptácia jeho autobiograficky ladeného Sláčikového kvarteta č. 1 e mol, „Z môjho života“ od Györgya (Georgea) Szella. Tá pomerne verne zachováva atribúty smetanovskej orchestrálnej sadzby s mierne prehustenými strednými registrami a chvíľami trocha ťažkopádnou hrmotnosťou. A je zaujímavé, že napriek tomu zachováva silu expresívneho náboja pôvodnej verzie a sčasti aj intimitu, charakteristickú pre komorný žáner – priznanú napríklad v úvode 3. časti (Largo sostenuto), ktorý je aj tu ponechaný sólovému violončelu. Interpreti majú dve hlavné úlohy: „nestratiť sa“ v onej hrmotnej hustote, niekoľkonásobne amplifikovanej orchestrálnym obsadením, a vtlačiť tejto hudbe onen ťažko definovateľný interpretačný „regionálny kód“. Prvá z nich je prakticky neriešiteľná na celých sto percent, už z povahy samotného materiálu, v tej druhej má náš prvý orchester potenciál excelovať, hlavne vzhľadom na stále značnú prítomnosť českej hudby na našich pódiách, ale aj ono vyslovene stredoeurópske espressivo, podfarbené pátosom, ktorý je tu celkom namieste. Vrcholom v tomto smere bolo pre mňa osobne hlboko tragické Largo, ktorým mohla skladba skončiť, mohlo po ňom nasledovať hrobové ticho. Bujarejšie epizódy 2. a 4. časti, kde Smetana do svojej osobnej výpovede zaujímavo integruje prvky českého folklóru, vyznievajú v orchestrálnej podobe trocha menej presvedčivo a tu im aj chýbalo o chlp viac rytmického súladu. Celkovo však filharmonici svojmu virtuálnemu publiku pripravili zážitok, ktorý stál za viac ako jedno vypočutie.
Sólistickú pozíciu v tento večer zastával ľudský hlas, konkrétne hlas sopranistky Márie Porubčinovej, ktorá sa pred orchester postavila v Piatich básňach Mathildy Wesendonckovej od Richarda Wagnera. Ich orchestrálnu podobu (s výnimkou autorskej úpravy poslednej z nich) pripravil ďalší dirigent, Felix Mottl. Akokoľvek by sme tieto piesne pokladali za „Nebenwerk“, rozsahom aj významom zanedbateľné dielka v porovnaní s Wagnerovými hudobnými drámami, sú to doslova skvosty, ideovo aj hudobne nerozlučne zviazané so vznikom Tristana a Izoldy. Pri piesňach je možné len jediné – ochotne kapitulovať a nechať sa bezozvyšku vtiahnuť do priam ópiového oparu ich atmosféry, možno aj s vedomím pozadia ich vzniku – „zakázaného“ spoločensky neakceptovateľného a nenaplniteľného vzťahu skladateľa v dlhoročnom švajčiarskom exile a manželky jeho miestneho podporovateľa. Nuž, taký bol Richard Wagner… Možno drobná výhrada na úvod, ktorá by sa týkala priania počuť trocha „autentickejší“ nemecký akcent. No možno ju aj hneď odložiť bokom; prirodzene dominujúci hlas Márie Porubčinovej a kvalitne pripravený orchester disponujúci mäkkým zvukom, plynule sa prelievajúcim medzi sláčikovými a dychovými nástrojmi vo fantasticky kúzelných wagnerovských harmonických premenách, totiž dokonale umožnili to, čo som naznačil: nechať sa vtiahnuť do oparu a unášať sa ním. Speváčkino bezvýhradné ponorenie sa do hudobného pradiva aj sémantických zákutí textu a empatia sprevádzajúceho (v zásade komorného) orchestra boli pozvaním na cestu, ktoré sa nedalo odmietnuť. A nič tu nevyrušovalo; piesne sa doslova liali, akoby odspievané jedným dychom.
Na záver Antonín Dvořák a jeho opus 111 – nie posledná sonáta, ale posledná symfonická báseň, jedno z posledných dokončených diel skladateľa vôbec. Píseň bohatýrská sa odlišuje od predchádzajúcich štyroch symfonických básní na námety z Erbenovej Kytice. Program je tu abstraktnejší, nie je tu toľko doslovnej ilustratívnosti. A tiež chýba tematizácia smrti z predchádzajúcich diel. Práve tá bola pokladaná za akúsi predzvesť skladateľovho vlastného konca, no to nie je celkom oprávnené, pretože Dvořák práve v týchto dielach dospieva do nového tvorivého štádia, objavuje nové možnosti harmónie aj inštrumentácie; je tu mnoho predzvestí nových začiatkov, nie konca. A k tomu tá vitálne žoviálna energia op. 111… Interpretačne priam ideálny tvar tejto neprávom opomínanej skladby pred desaťročiami prepožičal dirigent Zdeněk Košler práve so Slovenskou filharmóniou (na nahrávke Opusu). Na moje potešenie sa k nemu dokázali hráči priblížiť aj pod taktovkou kanadského hosťa a len s drobnými zaváhaniami „preplávať“ jej neraz prekvapivými tempovými zvratmi. Pri tej efektnosti sa možno len čudovať, prečo dielo, ktoré urobilo taký dojem na dirigenta svojej viedenskej premiéry – Gustava Mahlera –, dnes skôr odpočíva v prachu archívov; neskorý Dvořák ponúka predsa oveľa viac než Novosvetskú, Rusalku a Violončelový koncert…
Druhý marec je výročím narodenia Bedřicha Smetanu. Pred mnohými rokmi by to bol dôvod na to, aby napríklad vofilharmóniizaznela kompletná Má vlast. Dramaturgia na to istotne pamätala aj teraz, no s výberom hudby si poradila trocha originálnejšie. Bola to stále česká klasika, Smetana a Dvořák (s krásnym wagnerovským intermezzom uprostred), no oveľa menej ošúchaná. Orchester Slovenskej filharmónie na koncerte 5. 3. viedol bývalý kanadský šéfdirigent našich rozhlasových symfonikov, Charles Olivieri‑Munroe.
Smetanovskému jubileu tentoraz neučinila zadosť ani Vltava, ani predohra k Predanej neveste, ale u nás takmer neznáma orchestrálna adaptácia jeho autobiograficky ladeného Sláčikového kvarteta č. 1 e mol, „Z môjho života“ od Györgya (Georgea) Szella. Tá pomerne verne zachováva atribúty smetanovskej orchestrálnej sadzby s mierne prehustenými strednými registrami a chvíľami trocha ťažkopádnou hrmotnosťou. A je zaujímavé, že napriek tomu zachováva silu expresívneho náboja pôvodnej verzie a sčasti aj intimitu, charakteristickú pre komorný žáner – priznanú napríklad v úvode 3. časti (Largo sostenuto), ktorý je aj tu ponechaný sólovému violončelu. Interpreti majú dve hlavné úlohy: „nestratiť sa“ v onej hrmotnej hustote, niekoľkonásobne amplifikovanej orchestrálnym obsadením, a vtlačiť tejto hudbe onen ťažko definovateľný interpretačný „regionálny kód“. Prvá z nich je prakticky neriešiteľná na celých sto percent, už z povahy samotného materiálu, v tej druhej má náš prvý orchester potenciál excelovať, hlavne vzhľadom na stále značnú prítomnosť českej hudby na našich pódiách, ale aj ono vyslovene stredoeurópske espressivo, podfarbené pátosom, ktorý je tu celkom namieste. Vrcholom v tomto smere bolo pre mňa osobne hlboko tragické Largo, ktorým mohla skladba skončiť, mohlo po ňom nasledovať hrobové ticho. Bujarejšie epizódy 2. a 4. časti, kde Smetana do svojej osobnej výpovede zaujímavo integruje prvky českého folklóru, vyznievajú v orchestrálnej podobe trocha menej presvedčivo a tu im aj chýbalo o chlp viac rytmického súladu. Celkovo však filharmonici svojmu virtuálnemu publiku pripravili zážitok, ktorý stál za viac ako jedno vypočutie.
Sólistickú pozíciu v tento večer zastával ľudský hlas, konkrétne hlas sopranistky Márie Porubčinovej, ktorá sa pred orchester postavila v Piatich básňach Mathildy Wesendonckovej od Richarda Wagnera. Ich orchestrálnu podobu (s výnimkou autorskej úpravy poslednej z nich) pripravil ďalší dirigent, Felix Mottl. Akokoľvek by sme tieto piesne pokladali za „Nebenwerk“, rozsahom aj významom zanedbateľné dielka v porovnaní s Wagnerovými hudobnými drámami, sú to doslova skvosty, ideovo aj hudobne nerozlučne zviazané so vznikom Tristana a Izoldy. Pri piesňach je možné len jediné – ochotne kapitulovať a nechať sa bezozvyšku vtiahnuť do priam ópiového oparu ich atmosféry, možno aj s vedomím pozadia ich vzniku – „zakázaného“ spoločensky neakceptovateľného a nenaplniteľného vzťahu skladateľa v dlhoročnom švajčiarskom exile a manželky jeho miestneho podporovateľa. Nuž, taký bol Richard Wagner… Možno drobná výhrada na úvod, ktorá by sa týkala priania počuť trocha „autentickejší“ nemecký akcent. No možno ju aj hneď odložiť bokom; prirodzene dominujúci hlas Márie Porubčinovej a kvalitne pripravený orchester disponujúci mäkkým zvukom, plynule sa prelievajúcim medzi sláčikovými a dychovými nástrojmi vo fantasticky kúzelných wagnerovských harmonických premenách, totiž dokonale umožnili to, čo som naznačil: nechať sa vtiahnuť do oparu a unášať sa ním. Speváčkino bezvýhradné ponorenie sa do hudobného pradiva aj sémantických zákutí textu a empatia sprevádzajúceho (v zásade komorného) orchestra boli pozvaním na cestu, ktoré sa nedalo odmietnuť. A nič tu nevyrušovalo; piesne sa doslova liali, akoby odspievané jedným dychom.
Na záver Antonín Dvořák a jeho opus 111 – nie posledná sonáta, ale posledná symfonická báseň, jedno z posledných dokončených diel skladateľa vôbec. Píseň bohatýrská sa odlišuje od predchádzajúcich štyroch symfonických básní na námety z Erbenovej Kytice. Program je tu abstraktnejší, nie je tu toľko doslovnej ilustratívnosti. A tiež chýba tematizácia smrti z predchádzajúcich diel. Práve tá bola pokladaná za akúsi predzvesť skladateľovho vlastného konca, no to nie je celkom oprávnené, pretože Dvořák práve v týchto dielach dospieva do nového tvorivého štádia, objavuje nové možnosti harmónie aj inštrumentácie; je tu mnoho predzvestí nových začiatkov, nie konca. A k tomu tá vitálne žoviálna energia op. 111… Interpretačne priam ideálny tvar tejto neprávom opomínanej skladby pred desaťročiami prepožičal dirigent Zdeněk Košler práve so Slovenskou filharmóniou (na nahrávke Opusu). Na moje potešenie sa k nemu dokázali hráči priblížiť aj pod taktovkou kanadského hosťa a len s drobnými zaváhaniami „preplávať“ jej neraz prekvapivými tempovými zvratmi. Pri tej efektnosti sa možno len čudovať, prečo dielo, ktoré urobilo taký dojem na dirigenta svojej viedenskej premiéry – Gustava Mahlera –, dnes skôr odpočíva v prachu archívov; neskorý Dvořák ponúka predsa oveľa viac než Novosvetskú, Rusalku a Violončelový koncert…
Článok bol uverejnený v čísle 04/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.