Je veľmi potešujúce, akým spôsobom sa šéfdirigent Slovenskej filharmónie Daniel Raiskin ujal svojho postu. Jeho prítomnosť je v Bratislave naozaj citeľná a, ako sa zdá, nachádza pozitívnu rezonanciu medzi hráčmi orchestra. Popri výsledkoch, ktoré to nepochybne prinesie v budúcnosti, sa poslucháči už teraz môžu tešiť menej ošúchaným dramaturgickým zostavám, čo je ďalšie neprehliadnuteľné pozitívum.
Potvrdil to aj koncert 16. 4., ktorý otvorila Musica serena Pēterisa Vasksa pre sláčikový orchester. Daniel Raiskin tak vzdal hold priateľovi, lotyšskému skladateľovi a autorovi tejto kompozície, ktorý práve v ten deň oslávil svoje 75. narodeniny. Úplne chápem príčiny popularity hudby tohto nesmierne sympatického a vskutku harmonického človeka, ktorý ako hosť festivalu Melos‑Étos navštívil Bratislavu pred šiestimi rokmi. Jeho vrodenému umeniu zvádzať hudbou (bez akéhokoľvek pejoratívneho podtextu) síce dodnes úspešne odolávam, v jeho nekonečných kantilénach sa poslucháčsky strácam, no to je úplne vedľajšie. Čo na jeho hudbe napriek tomu vysoko oceňujem, je neobyčajná čistota štýlu, onen duch niekdajšieho sovietskeho Pobaltia (opäť bez pejoratívnych konotácií), ktorý má svoju nezmazateľnú „regionálnu identitu“. To je v neprebernom prúde súčasnej hudby základnou podmienkou nesplynutia so šedou masou. Naši filharmonici k tejto identite možno nemajú až tak blízko ako pobaltské orchestre, no stále je to dostatočne blízko na hodnoverné pretlmočenie diela. Háklivé úvodné flažolety síce trocha potrápili hráčov v príme, ďalej však mohli sláčikári naplno predviesť svoje kvality, zapojiť svoje vrúcne espressivo, rozvinúť zvuk do impozantného objemu a zrozumiteľne sprostredkovať posolstvo diela. Verím, že mnohých hlboko zasiahlo. Všetko najlepšie, pán Vasks!
Koncertný majster orchestra Jarolím Emmanuel Ružička si na nemalé výzvy Suchoňovej Fantázie a burlesky trúfol už v minulom pandemickom roku, keď predviedol „úspornejšiu“ verziu diela so sprievodom klavíra v spolupráci s Ivetou Sabovou. A teraz mal príležitosť predviesť ho „v plnej paráde“, s kompletným obsadením orchestra. To zároveň predstavovalo ďalšiu výzvu, keďže Suchoňova inštrumentácia má svoje hutné miesta, svoje činely, triangel a malý bubon vždy pripravené prehovoriť… Sólista si však dokázal zachovať zdravú mieru dominancie; čo som vnímal ako menší problém, ktorý mi bráni hodnotiť interpretáciu ako úplne špičkovú, je intonácia. Nie, nešlo o žiadne fatálne prehrešky, skôr celý rad drobných odchýliek, vzhľadom na bohatosť suchoňovskej chromatiky aj pochopiteľných, no predsa len odchýliek. Nielen v sólovom parte… To neznamená, že by tu chýbali vydarené, ba priam krásne miesta. Najmä tie lyrické (napríklad v závere Fantázie, vzdialene dýchajúcom atmosférou Janáčkovej Bystroušky…), v ktorých je Suchoň v našich kontextoch neprekonateľným majstrom.
Rázne prebudenie z rapsodického dolorosa prvej polovice koncertu priniesol čerstvý severský vietor Symfónie č. 2 op. 16 „Štyri temperamenty“ Carla Nielsena. Jej štyri časti symbolicky zodpovedajú tradičnému deleniu ľudských temperamentov (aj keď priamou inšpiráciou bola insitná maľba vo vidieckej krčme, nejde tu o žiadne hĺbkové psychologické štúdie) a otvára ich bravúrne cholerické Allegro. Táto úžasne ohnivá hudba môže zvádzať k doslovnej interpretácii s prehnane vyostrenými charaktermi, čomu sa však Daniel Raiskin inteligentne vyhol, podčiarkujúc...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 05/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
X
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.