Deviaty ročník festivalu pozostával z piatich koncertov. Prvé dva boli sólovými recitálmi a akosi mimochodom sa na nich podarilo názorne ukázať odlišnosť zvukových koncepcií dvoch veľkosťou porovnateľných organov. Nástroj v Katedrále sv. Šebastiána v Bratislave‑Krasňanoch bol navrhnutý s cieľom vystihnúť zvuk organov, aké približne v polovici 19. storočia staval významný nemecký organár E. F. Walcker (niektoré z nich existujú dodnes). S tmavším zvukom nástroja a typickou intonáciou s mäkším nasadzovaním tónu jednotlivých píšťal dobre korešpondovali skladby, ktoré si do svojho programu zvolil Marek Štrbák (6. 6.). Už úvodné Prelúdium a fúga a mol z mladých rokov Johannesa Brahmsa zazneli v typickom zvuku vyššie uvedeného estetického ideálu, vo fúge ešte znásobenom dôrazom na spevnosť melodických línií, podporovanú zmysluplnou agogikou. Umelec urobil dobre, keď do svojho programu lokálpatriotsky zaradil tri skladby Jozefa Rosinského, ktorý dlhoročne pôsobil ako regenschori v Nitre – meste, kde žije a pedagogicky pôsobí aj protagonista koncertu. Priam ideálne predpoklady ponúka krasňanský nástroj pre zvukové stvárnenie diel F. Mendelssohna Bartholdyho, čo Štrbák vďačne využil v interpretácii skladateľovej Sonáty d mol op. 65 č. 6. V nasledujúcich Variáciách a finále na „God Save the King“ J. Ch. H. Rincka ukázal umelec ďalšie farebné možnosti vynikajúceho nástroja, stupňoval hráčsku virtuozitu a vniesol do koncertu prvok hudobného humoru. Efektným finále koncertu bola aj pre pravidelných návštevníkov organových koncertov nová a neopočúvaná Toccata Jozefa Grešáka.
Výrazná osobnosť mladej generácie slovenských organistov a cirkevných hudobníkov František Beer ušil svoj program (10. 6.) na mieru zvukovým a farebným možnostiam organu v Kaplnke Sedembolestnej Panny Márie na Bratislavskom hrade. Nástroj socialistického podniku Rieger‑Kloss z r. 1975 reprezentuje dobovo aktuálnu estetiku tzv. Orgelbewegung, neobarokového návratu k zvuku s uplatnením ostrejších vysokostopových registrov a s dôrazom na čo najširšiu univerzálnosť dispozície vzhľadom na repertoár. Škoda, že po rekonštrukcii hradnej hudobnej siene pred viacerými rokmi sa v nej zmenili akustické pomery v neprospech nástroja, ktorý nebol následne preintonovaný. Preto dnes znie v silných registračných zostavách príliš agresívne (vysokostopové registre, mixtúry, silné jazyky) a na dlhších časových plochách unavuje sluch. Beer však uplatnil citlivý vkus, mieru pre zdravú intenzitu zvuku a jeho registrácie zneli nádherne a primerane interpretovanej hudbe. Je prirodzené, že približne polovicu časovej plochy programu na danom nástroji venoval starým majstrom (G. Muffat, D. Buxtehude, J. S. Bach, G. Frescobaldi). Starú hudbu však dramaturgicky účinne prestriedal novou organovou tvorbou. Svoju farebnú vynaliezavosť umelec uplatnil v efektných miniatúrach Päť kontrastov od estónskeho skladateľa Edgara Arroa. Výrazovo odľahčenejší záver koncertu patril jazzom inšpirovanej Petite Suite in Blue JohannesaMatthiasa Michela. Pre mňa však bola vrcholom dramaturgie (približne v zlatom reze celého koncertu) Beerova improvizácia na tému slovenskej ľudovej piesne Po valašsky od zeme. Téma sa v úvode postupne rodila z fragmentov rozohraných v pôsobivých echách. V ďalšom priebehu geniálnej 10-minútovej improvizácie uplatnil organista nielen...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 07-08/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.