Ak by sme oslovili dvoch autorov – Slováka a Američana –, aby spolu skomponovali orchestrálnu suitu na motívy slovenských ľudových piesní, ako by to dopadlo? Peter Breiner prežil zo svojich 63 rokov takmer 30 na severoamerickom kontinente. Úspešný aranžér, autor slávnej série barokových prerábok hitov The Beatles, musel v americkom prostredí so svojím prelínaním „vážneho“ a popkultúry pôsobiť, ako sa vraví, organicky. V r. 2012 začal tento svetobežník s crowdfundingom na svoj projekt Slovenských tancov, odkazujúcich na históriu ikonických orchestrálnych kolekcií spracúvajúcich tradičný materiál: Brahmsa, Dvořáka či Bartóka. Od začiatku bol koncept kolekcie založený na včlenení troch sólistov – akordeonistu Borisa Lenka, huslistu Stanislava Palúcha a hráča na ľudových dychových nástrojoch. Myšlienka nahrať album v Londýne s Royal Philharmonic Orchestra nebola úspešná, no prameň vytryskol a voda si našla nové koryto: r. 2014 uviedlo Slovenské tance na BHS jazzové Triango (Breiner – Lenko – Palúch), r. 2016 sa na scéne Baletu SND objavil baletný projekt s hudbou Slovenských tancov v choreografii Natálie Horečnej, r. 2018 vznikla nahrávka Slovenské tance, pochabé i smutné so Slovenskou filharmóniou, Stanislavom Palúchom, Borisom Lenkom, Marianom Friedlom a dirigujúcim Petrom Breinerom. V tejto zostave sme si takmer celú kolekciu mohli vypočuť naživo, na jednom z prvých koncertov s publikom po uvoľnení epidemických opatrení 21. 5. v bratislavskej Redute.
Citujúc Vladimíra Godára z bookletu nahrávky, Breinerove Slovenské tance nie sú tancami, ale parafrázami či symfonickými fantáziami na 16 ľudových piesní. Vo výbere prevažuje materiál z východného Slovenska, odkiaľ autor pochádza, počujeme piesne notoricky známe i tie, ktoré spoznajú skôr domáci. Peter Breiner pôvodné piesne „prevára“, doba tepelného spracovania je rôzna, jedlo však vždy chutí, aj keď niektoré časti pripomínajú scénickú hudbu a na koncertnom pódiu predsa len nie sú až tak ľahko stráviteľné. Pri správnom výbere jednej‑dvoch častí však mnohé „tance“ z Breinerovej kolekcie môžu veľmi dobre fungovať ako efektné čísla orchestrálnych dramaturgií. Autorov vkusný eklekticizmus, sršiaci muzikalitou, prirodzene odráža jeho osobnú hudobnícku históriu – počnúc štúdiom u Alexandra Moyzesa, cez celoživotnú spriaznenosť s jazzom a populárnou hudbou, písanie filmovej hudby až po neustále aranžérske kontakty s materiálom kolegov. Úspešne sa mu podarilo vyhnúť sentimentu a pátosu pri kontakte s ľudovou hudbou (Na Kráľovej holi) – no kto chce prvý plán, má ho, lebo číra radosť z ľudových melódií je stále hlavným menu. Obdivuhodná je Breinerova technika miešania žánrov, ktorá má na míle ďaleko od...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 06/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.