Pri vyslovení mena Edward Elgar väčšine milovníkov klasickej hudby v mysli „vyskočí“ celkom automaticky violončelový koncert, spolu s Enigma variáciami asi najpopulárnejšie a najčastejšie hrávané dielo anglického skladateľa. Elgar je však tiež autorom Koncertu pre husle a orchester h mol op. 61. Ten sa už hráva oveľa zriedkavejšie – napriek tomu, že je to závažné dielo s veľkolepou koncepciou a naplnené neraz skutočne krásnou hudbou. U nás bolo naživo predvedené dosiaľ iba raz a koncerty Slovenskej filharmónie 10. a 11. 2., na ktorých sa sólového partu diela ujal Milan Paľa, ponúkli odpoveď na otázku, prečo je to tak. V prvom rade je to dĺžka okolo 55 minút, čo je na koncertantné dielo pre akýkoľvek nástroj naozaj veľa, v druhom miestami mimoriadne technické nároky na sólistu (koncert bol komponovaný pre Fritza Kreislera), ktorého part sa v nejednom okamihu vznáša v stratosférických výškach. Milan Paľa však má dostatok skúseností aj odvahy na podobný počin a hoci sme naňho zvyknutí viac v polohe interpreta hudby novšieho dáta a geograficky bližšej proveniencie, jeho úsilie sa neminulo účinku ani na tejto pôde. Koncert, otvorený výraznou synkopickou témou, je Elgarovou autobiografickou výpoveďou a zorientovať sa v záhyboch jeho členitej formy je ďalším interpretačným orieškom, ktorý nevyhnutne treba rozlúsknuť, aby publikum nebolo vystavené hodine vznešenej nudy. Podarilo sa. Orchester, ktorý viedol vzácny hosť, Juraj Valčuha, kvalitne a zmysluplne pripravil priestor pre kreácie sólistu. Tie boli vysoko individuálne a priam prekypujúce emocionálnym nasadením až vášňou, ktorá tu mala plné oprávnenie. Vzhľadom na časové dimenzie bolo množstvo energie, ktoré huslista zo seba vydal dva večery po sebe, takmer neuveriteľné. Predsa ma však jeho výkon najviac oslovil práve v momentoch stíšenia a nežnej lyriky, ktorých bolo požehnane v 1. časti a, samozrejme, v nádherne kantabilnom Andante. K nezabudnuteľným momentom patrila aj „rekapitulačná“ epizóda vo finále, kde sa nad chvejúcim sa tremolom sláčikov diskrétne vznášal hlas huslí v jemných trilkoch a flažoletoch. Neboli to však len epizódy; celok dával dokonalý zmysel, bol súvisle vyrozprávaným príbehom, za ktorý patrí sólistovi, dirigentovi aj orchestru chvála a obdiv.
Po prestávke prišiel prudký štýlový rez; z pódia zaburácala moderna Prokofievovej Tretej symfónie, diela čerpajúceho svoj materiál zo skladateľovej opery Ohnivý anjel. Studená sprcha po dlhej saune neskorej romantiky. Juraj Valčuha vo svojom živle, modelujúci dynamickú aj agogickú krivku čarovne duchaplnej hudby, v ktorej za každým rohom čaká prekvapenie… Veľmi solídny výkon aj zo strany orchestra (okrem nepresností v 3. časti s jej potmehúdskymi rýchlymi glissandami), no v popredí teraz stojí celkom iná otázka. Čo s tou záľahou ruskej hudby vládnucej takmer vo všetkých filharmonických cykloch? Už dávnejšie mala byť táto jednostranná prevaha predmetom vážnych úvah. Dnes ešte k tomu dostala nepríjemne trpkú dochuť…
Článok bol zverejnený v časopise Hudobný život 03/2022.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.