Časopis Hudobný život

Z obsahu vyberáme:

TÉMA UKRAJINA:

Rozhovory so šéfdirigentom Slovenskej filharmónie D. Raiskinom a V. Demidovichovou, študentkou dirigovania na bratislavskej VŠMU / Sen o apolitickom umení (R. Bayer) / Auris interna: Gergijevov mat / Vyjadrenia ruských umelcov, hudobných žurnalistov a inštitúcií k situácii (M. Kamenská) / V novej krajine: Mykola Erdyk / Na chate so Štefanom Štecom / História: Mykola Lysenko / Analýza: L. Burlas: Planctus.

Hudobné lokality: Záhrada v Banskej Bystrici / Seriál: Hudba v časoch neslobody / Poviedka: V. Rozenbergová - Pohreb / Spravodajstvo: Slovenská filharmónia, Opera SND, ŠKO Žilina, Hudba Dneška, Ivo Kahánek, Hilaris Chamber Orchestra, Mníchovská filharmónia, Štátna opera Hamburg, Janáčkovo divadlo Brno.

Nevyspytateľnosť života nabrala v posledných týždňoch na obrátkach a udalosti logicky zasiahli aj do obsahu nášho aktuálneho čísla. Zachytávame pocity hudobníkov, ktorí u nás azda ako prví reagovali na vpád ruských vojsk na Ukrajinu. Mladá ukrajinská zbormajsterka Veronika Demidovich sa hneď v ten štvrtok dvadsiateho štvrtého postavila na Primaciálne námestie v Bratislave a so Speváckym zborom Technik natočila čoskoro virálne video (čítajte na str. 16). O pár metrov ďalej, v Redute, sa pred publikum musel postaviť Rus Daniel Raiskin, šéfdirigent Slovenskej filharmónie. S myšlienkami na svoju ukrajinskú manželku, ktorá sa v tom čase nachádzala v Charkove. „Neviem, či svoju ženu ešte niekedy uvidím“, povedal do kamery RTVS. Ten pohľad hovoril za všetko a vystihoval údes toľkých z nás… Dirigovať mal Prokofievovu kantátu Alexander Nevskij. Ešte deň predtým by spomínaná konštelácia bola takmer úplne bez vône a zápachu. Stačilo pár hodín a predstava, že v bratislavskej Redute bude zbor povolávať ruský ľud do boja, sa stala prinajmenšom bizarnou. Situácia Daniela Raiskina akoby v zrýchlenom zábere predznamenala skľúčenosť, nevyspytateľnosť a zmätenosť ďalších dní (str. 14).

Svet okolo sa začal meniť a aj ten hudobný sa už vyhraňuje voči „ruskému“. Exemplárnym prípadom sa stal dirigent Valerij Gergijev, s ktorým začali rozväzovať spolupráce postupne asi všetci na Západe – od operných a koncertných domov cez festivaly až po agentúry. Gergijev ako symbol mohol dobre fungovať, lenže dalo sa tušiť, že bude len prvým dielikom veľmi dlhého domina, ktoré bude postupne strácať svoju zreteľnú čierno­‑bielu farebnosť (str. 12 a 14).

Naša výborná mladá autorka Martina Kamenská miluje ruskú hudbu a kultúru a túžila študovať v Rusku. Podarilo sa. Dnes nás z Petrohradu informuje o tom, ako sa mnohé hudobné inštitúcie a profesijné organizácie postavili proti „špeciálnej operácii“ (str. 18) a napriek krátkemu času nám poskytla aj vhľad do dejín blízkej ukrajinskej hudby (str. 22). Veľká vďaka!

V snahe poskytnúť obraz o hudbe na Ukrajine sme načreli aj do iných žánrov a četovali sme so známym spevákom Štefanom Štecom, ktorý má vrelý vzťah k tradičnej ukrajinskej hudbe (str. 20).

Za paralelami aktuálnych udalostí v našich dejinách netreba chodiť príliš ďaleko, aj keď u nás mala podobná špeciálna operácia v porovnaní s Ukrajinou len minimálne následky. Aj preto sme v Analýze siahli po texte Ľubomíra Chalupku, ktorý pred dvadsiatimi rokmi napísal o skladbe Ladislava Burlasa Planctus, reagujúcej na udalosti v auguste 1968.

Je toho, samozrejme, viac: recenzie koncertov, CD, kníh, nový seriál o hudbe v časoch neslobody. Aj keď, ten je vlastne tiež asi nechcene aktuálny…

Andrea Serečinová