Nie v krvi, ale s piesňou na perách. Tak podľa prejavu Jozefa Tisa v marci 1939 započala existencia prvej samostatnej Slovenskej republiky. Umenie malo byť podľa ústavy z r. 1939 slobodné – do takej miery, do akej nenarážalo na „ustanovenia zákonov, verejného poriadku a kresťanských mravov“. Samostatný štát nemal veľa času a s prihliadnutím na historický vývoj pravdepodobne ani dostatok odborných kapacít na to, aby v turbulentnom období ďalej stíhal dôsledne definovať pravidlá exekutívy. Pri štúdiu legislatívy a systému orgánov výkonnej moci sa zdá, že o to viac investoval do angažovania ľudských zdrojov, ktoré mali v exekutíve realizovať pravidlá – často vágne, podobajúce sa aj v legislatívnych dokumentoch propagandistickým sloganom a heslám. V oblasti kultúry o tom vypovedá komplikovaná štruktúra personálneho zabezpečenia kontroly kultúrnych aktivít. Osud autorov, interpretov a samotných výstupov ich činnosti ovplyvňovala hustá sieť inšpektorov, tajomníkov a referentov, ktorých náplňou práce bolo okrem iného kontrolovať neškodnosť diela a bezúhonnosť autora vo vzťahu k politike štátu.
Vláda ľudu
Každá kultúrna aktivita v štáte mohla byť realizovaná len so súhlasom obecnej, miestnej či okresnej osvetovej komisie. Komisie mali rozhodovať o schvaľovaní kultúrnych aktivít s prihliadnutím na to, aby neboli v rozpore s „cieľavedomou činnosťou“ orgánov štátnej moci na poli umenia a kultúry. Cieľavedomou činnosťou sa v hrubých kontúrach rozumelo „prehĺbenie a zdokonalenie kultúrnej a osvetovej práce a racionálne usmernenie celoštátneho kultúrneho a osvetového snaženia“, ako to definoval Výnos o zriadení kultúrno‑osvetového oddelenia na prezídiu Ministerstva školstva a národnej osvety (MŠANO). Osvetovému oddeleniu (predtým ústrediu) sa zodpovedali za svoju činnosť všetky osvetové komisie, inštitúcie, organizácie a spolky s osvetovým poslaním. Oddelenie malo zachytávať kultúrny život národa v celej jeho šírke a hĺbke, účinkovať naň ako zjednocujúci a usmerňujúci činiteľ a využívať „všetky možnosti na to, aby kultúrne napredovanie slovenského národa postupovalo podľa zámerne určeného plánu“. Z citovaného výnosu sa viac o špecifikách onoho zámerne určeného plánu nedozvedáme. Môžeme sa domnievať, že o oficiálnom „zámerne určenom pláne napredovania slovenského národa“, teda o jeho politickom smerovaní, v tom čase existovalo dostatočne dôsledné všeobecné povedomie, a to okrem iného aj preto, že podľa vzoru nemeckej ríšskej politiky od r. 1939 na Slovensku za týmto účelom oficiálne pôsobil špeciálny Úrad propagandy.
Do stráženia štátneho záujmu sa intenzívne zapájalo aj samotné obyvateľstvo, čo mohlo do istej miery evokovať vládu ľudu. Treba však dodať, že zapájanie sa ľudu do mechanizmu kontroly nebolo vždy dobrovoľné. Ústava prikazovala občanom pracovať. Pracujúci občan musel byť členom odborov Pracujúcej pospolitosti, a tá bola podriadeným orgánom strany. Človek sa ocital v začarovaných kruhoch legislatívnych ležatých osmičiek, sprevádzaný iste nielen ambíciami, ale aj strachom.
Prvými oponentmi kultúrnych aktivít obcí a miest boli obvykle učitelia a riaditelia škôl zoskupení v osvetových komisiách. Ich mimoškolská osvetová činnosť bola monitorovaná Osvetovým ústredím prostredníctvom inšpektorov osvetovej služby. Inšpektormi osvetovej služby sa obvykle stávali zástupcovia kultúrnych inštitúcií. Menovali ich referenti MŠANO – volení funkcionári Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, Hlinkovej gardy a Úradu propagandy. Pretože funkcionári strany volili zamestnancov ministerstva, a tí potom menovali do svojich podriadených výkonných orgánov opäť straníkov, ideologická kontrola verejného diania bola zabezpečená zo všetkých strán.
„Zdravý“ vývoj hudobného života
„Hudba a spev“ – ako bývala hudobná kultúra v tomto období vo všeobecnosti označovaná – boli od počiatku agendou niektorého z dynamicky sa meniacich pracovísk v štruktúre Ministerstva školstva a národnej osvety. Pracoviská mali na starosti umelú aj ľudovú hudbu, správu hudobného školstva a starostlivosť o jeho rozširovanie, ako aj starostlivosť o hudobné inštitúcie a sociálne postavenie hudobných umelcov. Už veľmi krátko po vyhlásení vzniku samostatného Slovenska, v máji 1939, zriadila slovenská vláda stavovskú hudobnú organizáciu po vzore nemeckej Reischsmusikkammer– slovenskú Hudobnú komoru s nemeckým a slovenským oddelením. Jej oficiálnou úlohou bolo „zabezpečiť zdravý vývoj hudobného a umeleckého života v slovenskom štáte zo stránky kultúrno‑umeleckej, stavovskej a sociálnej“, inými slovami „povzniesť úroveň hudobného života, usmerniť všetku hudobnú činnosť, starať sa o hospodársky a stavovský záujem svojho členstva“ a o „také organizovanie hospodárskeho života svojho členstva, aby sa každému členovi ako občanovi dostalo všetkých dobrodení, ktoré možno prácou zabezpečiť“. Mechanizmus, ktorým Hudobná komora získala prehľad o všetkých hudobných profesionáloch v štáte, vyplynul z faktu, že dňom jej vzniku zanikla platnosť všetkých živnostenských preukazov tzv. hudobníckych živností a o predĺžení ich platnosti rozhodovala komora na základe individuálnych žiadostí do konca júla 1939.
Bez získania členstva v Hudobnej komore nebolo možné na území Slovenskej republiky vykonávať zárobkovú činnosť spojenú s hudobnou aktivitou viac než 30 dní v roku. Členmi hudobnej komory sa automaticky stávali všetci hudobní skladatelia a interpreti s odborným hudobným vzdelaním, ako aj učitelia hudby po zložení kvalifikačnej skúšky. Hudobníci, ktorých kvalifikácia nevyplývala z odborného vzdelania, t. j. kapelníci a členovia menších ansámblov a tzv. sólisti s artistickým výkonom, museli zložiť kvalifikačnú skúšku. Skladatelia zábavnej hudby museli byť podľa smerníc Hudobnej komory autormi minimálne troch tlačou publikovaných skladieb pre spev so sprievodom klavíra. Kapelníci, vzhľadom na plnenie predsavzatí hudobnej komory o sociálnej politike a solidarite, museli v rámci prijímacej skúšky dokázať, že sú „oboznámení so sociálnymi zákonmi“, teda s legislatívou, ktorá upravovala vzájomné práva a povinnosti medzi...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 03/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.