Putinova brutálna vojnová agresia na Ukrajine zintenzívnila podriemkávajúcu debatu o politizácii umení v hudbe. Vlna nevraživosti proti ruským hudobníkom a hudobníčkam vynucujúca od nich verejné vyznanie politickej príslušnosti sa začala vzdúvať so silnejúcim dunením Putinovej artilérie. Neskoro.
Podmieniť účinkovanie ruských umelcov a umelkýň na Západe ich dištancovaním sa od Putinovej vojny na Ukrajine pripomína nielen politické previerky normalizačného Československa, ale aj povestný hon na čarodejnice. Mnohí Rusi si luxus slobodného slova zo strachu o svoje kariéry, rodinných príslušníkov či o svoj život dnes už dovoliť nemôžu. To, že klavírna súťaž v Dubline vrátila mladým ruským hudobníkom registračné poplatky a oznámila im, že ich prítomnosť na súťaži nie je z dôvodu ruskej agresie na Ukrajine vítaná, je úplný nonsens, ktorý treba odsúdiť. Inak je to však u tých, ktorí svoju blízkosť k Putinovi v minulosti nielenže neskrývali, ale sa v nej priam ostentatívne slnili. Niet sa preto čomu čudovať, keď dirigent Valerij Gergijev a sopranistka Anna Netrebko, dve najprominentnejšie a najlepšie zarábajúce osobnosti operného priemyslu a biznisu s klasikou, dostali takmer okamžite po ruskom útoku na Ukrajinu ultimáta pre vyjadrenie ich postoja k Putinovej politike. Zatiaľčo Anna Netrebko na svojom Instagrame ihneď zaujala stanovisko proti vojne, no zároveň si vyprosila akékoľvek vynucovanie „osočovania vlastnej krajiny“ s tým, že sa považuje za apolitickú osobu, ktorej úlohou je zjednocovať ľudí s rozličnými názormi, Valerij Gergijev, šéfdirigent Mníchovských filharmonikov, dodnes vytrvalo mlčí. Do vypršania ultimáta 28. 2. sa neozval ani len s podobným jalovo všeobecným vyhlásením o potrebe stavania mostov, ako to urobila Anna Netrebko. Podmienka mníchovského primátora Dietera Reitera znela dôrazne: pokiaľ nezaujme negatívne stanovisko proti vojne na Ukrajine, nebude môcť vykonávať funkciu šéfdirigenta prominentného orchestra v meste, ktoré má partnerskú družbu s Kyjevom. Udalosti však nabrali spád ešte skôr. Pripravené turné s Viedenskými filharmonikmi v newyorskej Carnegie Hall bolo zrušené dva dni po napadnutí Ukrajiny. Nasledovalo zrušenie angažmánov v milánskej La Scale, v ktorej Gergijev stihol oddirigovať už len premiéru inscenácie Pikovej dámy, hudobný festival v Edinburghu ho zbavil funkcie čestného predsedu, Riga-Jurmala Festival zrušil nielen jeho koncerty, ale rovno celý letný program. Festival vo švajčiarskom Verbier, ktorému Gergijev šéfoval, mu nielenže vypovedal zmluvu, ale prisľúbil, že vráti aj finančné dary tých sponzorov, ktorí sa ocitli na sankčnej listine EÚ. O angažmány prišla i Anna Netrebko, ktorá napokon v deň naplánovaného koncertu v hamburskej Labskej filharmónii 1. 3. vydala vyhlásenie, že momentálne cíti, že nie je pre ňu čas na vystupovanie, a preto odvoláva všetky budúce predstavenia. Kedysi verejné konto na Instagrame si medzičasom uzamkla a statusy, v ktorých sa dištancuje od vojny, no nie od Putina, zmazala. Posledným príspevkom je javisková fotografia z klaňačky po koncerte, kde sa s Gergijevom triumfálne držia za ruky. Toľko k úprimnosti a apolitickej pozícii opernej divy, ktorá sa v minulosti neštítila koncertovať v separatistami obsadenom tzv. „Novom Rusku“ doneckej a luhanskej oblasti či minulú jeseň oslavovať päťdesiatku štvorhodinovou šou priamo v Kremli. Putinov hovorca Dmitrij Peskov prečítal pred pozvanými zdravicu, v ktorej Putin vyzdvihoval speváčkinu radostnú osobnosť a jej občiansku angažovanosť. Medzinárodná kariéra Anny Netrebko, ktorej Rakúska spolková republika udelila občianstvo aj napriek neznalosti nemeckého jazyka, sa s veľkou pravdepodobnosťou dnes už skončila. Podobne ako kariéra jej umeleckého mentora Valerija Gergijeva. Bilancia jeho kariéry pripomína politicky podobne problematického šéfdirigenta Berlínskych filharmonikov v čase tretej ríše. V čom konkrétne spočívala vina Wilhelma Furtwänglera, je dodnes predmetom debát. Je však nesporné, že pre politikov nacistického Nemecka bol viac než vítaným požehnaním. Bol autorom soundtracku zločinov nacistických katov, nobilitujúc ho povestným cvengom nemeckej hudby, ktorý zdanlivo legitimoval nadradenosť nemeckej kultúry vo svete.
Furtwänglerova obhajoba v povojnovom denacifikačnom procese vychádzala z naivného presvedčenia, že umenie je nezlučiteľné s politikou. Furtwängler chcel vraj hudbou ponúknuť utláčanému nemeckému ľudu útočisko a nádej. Akákoľvek snaha o pochopenie tejto argumentácie nutne stroskotá na naivite muža, ktorý veril, že dirigovanie Wagnerovej predohry k Majstrom spevákom norimberským pod obrovskými vlajkami s hákovým krížom je apolitický umelecký prednes. Štrukturálna podoba systému, v ktorom zohráva Gergijev rolu Putinovho propagátora sa podobá Furtwänglerovmu postaveniu v diktátorskom režime nacistického štátu, aj keď je Putinovo Rusko na míle vzdialené hitlerovskému Nemecku. Ak sme mohli byť u Furtwänglera svedkami občasných pokusov dištancovať sa od terorizmu nacionálneho socializmu – napríklad keď sa v r. 1934 zastával skladateľa Paula Hindemitha (jeho kompozície boli nacistami dehonestované ako „entartete Kunst“) –, Gergijev už roky pôsobí ako neúnavný arbiter autoritatívnej a agresívnej veľkoruskej ideológie, ktorá v Európe otvorene a už niekoľko dní tak brutálne proklamuje svoje hegemoniálne nároky. Napríklad aj prostredníctvom Nadácie Valerija Gergijeva. Na domovskej stránke sa dá prečítať, že úlohou nadácie je „Rozšírenie kultúrneho vplyvu Ruska vo svete“. Ani tu sa čitateľ nič nedočíta o stavaní mostov, preklenovaní rozporov či apolitickosti umenia. Už nehanebný „Koncert víťazov“, ktorý Gergijev dirigoval v Ruskom okupovanej časti Gruzínska v lete r. 2008, nenechal pochybovať o tom, aké významné a patetické je prepojenie Gergijevovej kultúrnej propagandy a Putinovej politiky. Prepustenie Gergijeva z Mníchova a zrušenie vystúpení Anny Netrebkovej prichádzajú minimálne 8 rokov neskoro. To, že rakúsky prezident napomenul Annu Netrebko za jej koncertovanie v Donecku a že Gergijev otvorene podporil Putinovu anexiu Krymu porušujúcu medzinárodné dohody, sa v médiách zaobišlo takmer bez povšimnutia. Gergijevovi sa nemala zmluva s Mníchovskými filharmonikmi predĺžiť už v r. 2015, chybou bolo aj pozvanie do Bayreuthu v r. 2019. Tamojšie hudobné naštudovanie Tannhäusera bolo mimochodom umeleckým debaklom (HŽ 9/2019). Na zrušenie propagácie totalitárnych politík financovanej z príspevkov daňových poplatníkov však nikdy nie je neskoro. V Mníchove, s ktorým má Kyjev družbu, mal Gergijev 12. 5. dirigovať Leningradskú symfóniu. Sen o apolitickom umení sa rozplynul v krutej realite novej vojny na európskom kontinente.
Článok bol zverejnený v časopise Hudobný život 03/2022.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.