Opera SND po viac ako 40 rokoch opäť naštudovala Dvořákovu rozprávkovú operu Čert a Káča. Najnovšia inscenácia je od dvoch predchádzajúcich v réžii Júliusa Gyermeka (1965 a 1981) diametrálne odlišná. Mladí divadelníci a dnešná doba sa snažia prekonať inscenačné tradície odvážne chvályhodným, no neraz i diskutabilným spôsobom.
Zuzana Fischer, dcéra významného operného režiséra druhej polovice minulého storočia, už v banskobystrickej opere naznačila generačne svojráznu poetiku svojho režijného uvažovania. Kedysi v činohre vládlo slovo a v opere spev, dnes sa v oboch divadelných druhoch vysúva do popredia pohyb. Pravda, nielen ten. Folklórny nádych trojdejstvovej opery ponechala režisérka stranou a radšej sa pokúsila o akúsi výpoveď o dnešnom svete, ktorú adresovala rôznym vrstvám publika. Každá z nich si v istých sekvenciách diela príde na svoje, no percepcii celku to na jednote príliš nepridáva napriek takmer konštantnej scénografii Davida Janošeka, ktorámiesto konania jednotlivých dejstiev (krčma, peklo, palác kňažnej) diferencuje len minimálne. Rozprávkový charakter príbehu spracovaného libretistom Adolfom Wenigom bude konvenovať deťom, ale slabšia zrozumiteľnosť textu či české titulky im vnímanie neuľahčia. Vedenie SND podľa vlastných slov dúfa, že výrazné exponovanie akrobatickej skupiny charakterizujúce celú inscenáciu dokáže osloviť tínedžerov. Návštevníci, ktorí prišli do opery rozmýšľať, možno pochopia inscenačný zámer apelujúci na sociálno‑politický kontext v náznaku vzbury proti postave Správcu či vyjadrený v speve čertov (Koho zlato oslepí, jistě k peklu kluše), ako aj isté koketovanie s psychológiou centrálnych postáv inscenácie: Kňažná má spevácky part len v poslednom dejstve, no teraz je prítomná na javisku permanentne – v úvode ako hrozivý motýľ smrtihlav a neskôr „na výzvedách“ v pekle, zo Správcu spomínaného v librete sa stáva záhadná a zlovestná čierna pantomimická postava. A napokon, inscenácia by mala osloviť aj priaznivcov Dvořákovej hudby, v tomto prípade hľadajúcej skôr iné cesty než v Rusalke či v Jakobínovi. V Čertovi a Káči nájdeme „klasického“ Dvořáka len v zborových a tanečných pasážach opery.
Vizuálnemu aparátu divákov nedopraje režisérka ani chvíľu oddychu, hoci možno čosi menej by mohlo byť viac. Ako príklad uvádzam neustále premiestňovanie fontánky v poslednom dejstve alebo nezmyselne pobehujúce postavy v zadnej časti javiska. Badať tiež inscenačné postupy, ktoré sa dnes „nosia“: uniformita kostýmov vykorisťovaného ľudu dedinčanov či scénická akcia na bokoch portálu alebo v uličkách medzi štvrtým a piatym radom sedadiel auditória. V snahe upútať zahltila režisérka inscenáciu množstvom drobných hereckých etúd zboristov alebo sólistov a často nimi ilustrovala aj čo i len malú zmenu nálady v hudbe.
Inscenácia hojne pracuje so svetlom a svetelným dizajnom. Atmosféra druhého pekelného obrazu prestupuje celé dielo. Šikovní diabli‑tanečníci, akrobatickí čerti i dvorania sa v ňom cítia rovnako dobre počas predohry, ale aj v jednotlivých obrazoch. Atraktívna choreografia Zuzany Lisoňovej a Terezy Kmotorkovej tvorí rozhodujúci element inscenácie. Peklo je všadeprítomné, čo sa dá chápať nielen ako technicko‑scénografické riešenie, ale aj ako filozofujúci moment, pokiaľ má divák chuť alebo schopnosť veci domýšľať.
Dielo hudobne naštudoval Martin Leginus, pre ktorého ochorenie napokon obe premiéry dirigoval Branko Ladič. Nie je ľahké vystihnúť charakter hudby tejto opery, ktorá si napriek efektným masovým číslam zvádzajúcim k istej trivialite musí zachovať dvořákovskú lyrickú strunu...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 03/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.