Stal sa v hudbe tým, kým bol Taras Ševčenko pre ukrajinskú literatúru. Jeho meno je v dejinách ukrajinskej kultúry úzko späté s obdobím formovania ukrajinskej hudby ako profesionálnej umeleckej činnosti. Hoci je považovaný v prvom rade za skladateľa, jeho prínos v rozvoji ukrajinského divadla a kultúrneho vzdelávania je omnoho rozsiahlejší. Je zakladateľom národnej ukrajinskej kompozičnej školy a pôvodcom jej špecifického jazyka. Svoj život zasvätil rozvoju ukrajinskej kultúry v čase, keď sa ukrajinský jazyk na školách ani nevyučoval a vlastenecké hnutia boli imperátorskou mocou prísne zakázané. Lysenko použil umenie ako zbraň v boji za prebudenie národnej identity svojho ľudu. Dosiahnutiu tohto cieľa venoval celý svoj život, talent klavírneho virtuóza a zborového dirigenta, vynikajúceho pedagóga a nekompromisného verejného činiteľa v boji za Ukrajinu.
Život ukrajinského ľudu a jeho bohaté umelecké tradície boli živnou pôdou pre rozvoj Lysenkovho talentu. Okrem lásky k ukrajinským ľudovým piesňam, ktorú mu vštepili do duše jeho starí rodičia, Lysenko od útleho detstva obľuboval poéziu Tarasa Ševčenka. Ako spomína vo svojej biografii: „všetok ten bohatý umelecký materiál ukrajinskej slovesnosti, s ktorým som sa v živote stretol, nebol zbytočný. Akoby kvapka po kvapke liečivej a živej vody dopadala na moju mladú dušu. Keď prišiel čas na prácu, stačilo mi len pretaviť tento materiál do nôt. Vzácny materiál, ktorý mi nebol cudzí. Už od malička ho vstrebávala moja duša, osvojovalo si ho moje srdce.“
Rané roky
Lysenko prežil detstvo v poltavskom regióne, obklopený hudbou potulných súborov a vojenského orchestra, znejúcich na domácich hudobných večeroch. Už ako malý chlapec s veľkým nadšením vystupoval s miestnymi súbormi, spieval ľudové piesne a zúčastňoval sa na tradičných ľudových hrách. Matka spozorovala chlapcovu vášeň a hudobné nadanie veľmi skoro. Sama veľmi dobre hrala na klavíri a začala synovi dávať prvé hodiny. Postupne ho učila a pripravovala na ďalšie štúdium. Od Mykolových piatich rokov rodičia pozývali domov profesionálnych hudobných učiteľov. Základné vzdelanie absolvoval doma a následne ho rodičia v r. 1855 zapísali na charkovské gymnázium. Počas štúdia na gymnáziu sa Lysenko venoval hudbe súkromne u M. Dmitrijeva. Rýchlo sa stal v Charkove známym klaviristom. Pozývali ho na večery a plesy, kde hrával skladby Beethovena, Mozarta, Chopina, no i mnohé ľudové tance a improvizácie na témy ukrajinských ľudových piesní. V r. 1859 Lysenko najprv nastúpil na Prírodovedeckú fakultu Charkovskej univerzity a následne pokračoval v štúdiu na Kyjevskej univerzite. Počas štúdia, v snahe získať čo najviac hudobných vedomostí, študoval opery Dargomyžského, Glinku, Serova, zoznamoval sa s hudbou Wagnera či Schumanna. Práve v tomto období začal zbierať a harmonizovať ukrajinské ľudové piesne. Zaujímavý je jeho zápis svadobného obradu v Perejaslavskom okrese (s textom aj notami). Okrem toho bol tiež organizátorom a vedúcim študentských zborov, s ktorými verejne vystupoval.
Kyjev, Lipsko, Petrohrad
Po absolvovaní Kyjevskej univerzity sa Lysenko rozhodol získať vyššie hudobné vzdelanie. V septembri 1867 nastúpil na konzervatórium v Lipsku, ktoré bolo považované za jedno z najlepších v Európe. Tam si uvedomil, že je preňho dôležitejšie zbierať, rozvíjať a tvoriť ukrajinskú hudbu než len kopírovať západných klasikov. Podobne ako mladý Glinka, ktorý si v Taliansku uvedomil sám seba ako výlučne ruského skladateľa, u Lysenka sa v Lipsku prebudila túžba zasvätiť svoj život ukrajinskej hudbe. Len krátko po ukončení štúdia vydal Zbierku ukrajinských piesní pre spev a klavír, prvé zo svojich úprav 40 ukrajinských ľudových piesní, ktoré majú okrem praktického účelu tiež vysokú vedecko‑etnografickú hodnotu. Ukrajinská literatúra a priateľstvo s ukrajinskými spisovateľmi Kocjubinským a Frankom či ukrajinskou poetkou, tvoriacou pod menom Lesja Ukrajinka, boli silným umeleckým impulzom k vytvoreniu jeho prvého významného diela, grandiózneho cyklu na texty Tarasa Ševčenka s názvom Hudba pre kobzara. Išlo o viac ako 80 vokálno‑inštrumentálnych skladieb, vydaných v siedmich sériách, z ktorých posledná vyšla v r. 1901. Práve cez ukrajinskú poéziu vstupuje do jeho tvorby téma sociálneho protestu, ktorá určila ideový obsah mnohých jeho diel, počnúc zborovou skladbou Zapovit (Závet) a končiac hymnickou piesňou Večný revolucionár.
Lysenko stál vždy v centre hudobného a národno‑kultúrneho života v Kyjeve. V r. 1872–1873 sa ako člen Ruskej hudobnej spoločnosti aktívne zúčastňoval na jej koncertoch po celej Ukrajine. Viedol zbor 50 spevákov založený pri Filharmonickej spoločnosti milovníkov hudby a spevu, s ktorým v roku 1872 získali povolenie na verejné uvádzanie hudobných diel v ukrajinskom jazyku. V tom istom roku napísal operety Černomorcy a Vianočná noc, ktoré vošli do divadelného repertoáru a stali sa základom ukrajinského národného operného umenia. V nasledujúcom roku vyšla Lysenkova prvá muzikologická práca o ukrajinskom hudobnom folklóre Charakteristika hudobných čŕt maloruských dúm a piesní kobzara Ostapa Varesaja.
V r. 1874–1876 navštevoval Mykola Lysenko hodiny u Rimského‑Korsakova v Petrohrade. Stretával sa s členmi Mocnej hŕstky, hudobným kritikom Stasovom a mnoho času a úsilia venoval práci v Hudobnej sekcii Soľanovo Gorodka („Slané mestečko,“ pôvodne sklad soli a vína, neskôr miesto umeleckých výstav a koncertov), kde zadarmo viedol amatérsky zbor. Skúsenosti ruských skladateľov, ktoré si Lysenko osvojil, sa ukázali ako veľmi užitočné. Umožnili mu uskutočniť syntézu národných a všeobecne európskych štýlových osobitostí na novej, vyššej profesionálnej úrovni. Skladateľ naďalej vykonával obdivuhodnú činnosť v súvislosti so zbieraním, študovaním a propagáciou ukrajinského folklóru. Videl v ňom nevyčerpateľný zdroj inšpirácie a majstrovstva. Zaslúžil sa o početné spracovania ľudových melódií (vyše 600), napísal mnoho klavírnych diel (Dumka‑šumka, dve Ukrajinské suity, dve Ukrajinské rapsódie) ako aj symfonickú fantáziu na ukrajinské ľudové témy s názvom Kazak‑Šumka.
Lysenko sa však nevenoval len „maloruskej“ etnografii. Zaujímal sa o folklór mnohých iných národov. Nahrával, spracovával a uvádzal aj poľské, srbské, moravské i české piesne. Ním vedený zbor mal vo svojom repertoári tiež profesionálnu hudbu európskych a ruských skladateľov od Palestrinu cez Musorgského až k Saint‑Saënsovi. Zároveň bol prvým „tlmočníkom“ poézie Heineho a Mickiewicza v ukrajinskej hudbe. V Petrohrade Lysenko začal pracovať na svojej opere Marusja Boguslavka, pripravil druhé vydanie opery Vianočná noc a vyšla jeho zbierka dievčenských a detských piesní a tancov Mladé letá.
Hudobný revolucionár
Po návrate do Kyjeva v r. 1876 sa Lysenko pustil do...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 03/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.