K pripomenutiu decembrových šesťdesiatín skladateľa Petra Zagara sme sa pre zimné pandemické vyčíňanie dostali až s miernym oneskorením, no predsa. Najprv v podobe obsiahleho rozhovoru, ktorý sme priniesli v zimnom dvojčísle (HŽ 1-2/2022) a v ktorom jubilant otvorene a priamo hovorí o svojej skladateľskej poetike aj o tom, ako vníma jej postavenie v kontexte tvorby svojich predchodcov aj súčasníkov. Neskôr, v polovici marca, prišlo aj na praktické ukážky, čiže koncert z jeho komornej tvorby, kde sme si mohli takpovediac overiť platnosť postojov vyjadrených v rozhovore. Podujatie v Zichyho paláci 15. 3. zorganizovalo občianske združenie Albrechtina a jeho interpretačnými protagonistami boli dve popredné slovenské sláčikové kvartetá – Moyzesovo kvarteto a Mucha Quartet. Na programe boli Zagarove kompozície pre zostavy od kvarteta cez kvinteto (raz s dvoma violami, raz s dvoma violončelami) až po okteto.
Možno skonštatovať, že medzi slovami Petra Zagara a ich praktickým zhmotnením v podobe partitúr nenájdeme žiadnu kognitívnu disonanciu; hudba dosvedčuje to, čo jej autor vyjadril slovne. O čo presne ide? Dalo by sa povedať, že o jasné vymedzenie sa voči prevládajúcej názorovej línii, že hudba, na to, aby sa pokladala za súčasnú, musí byť na špičke vývoja a musí byť v zásade ťažko zrozumiteľná širšiemu publiku. To znamená rezignovať na väčšinu prvkov tradície, hlavne tonality a harmónie či pravidelného rytmického pulzu. Dôvody sú zjavné: reštaurátorský postoj k minulosti môže ľahko viesť k banalite, k viac či menej vydareným štýlovým cvičeniam. Nemusí to tak však byť, ak má autor dostatočný rozhľad, dostatok remeselnej výbavy a prirodzenej tvorivosti; potom môže výsledok znamenať prínos a môže svojím spôsobom znieť veľmi „súčasne“. Prehľad Zagarovej komornej tvorby naznačil životaschopnosť tohto smerovania a jeho kategorickým tvrdeniam v spomenutom rozhovore dodal punc absolútnej legitímnosti.
Najprv to bolo Sláčikové kvarteto ešte pomerne mladého skladateľa (r. 1995), ktoré prezradilo inšpiračné zdroje (aj) v hudbe spoza Atlantiku, no pri tom všetkom ostávalo svieže a štýlovo svojbytné. Sršal z neho duch horlivého mladíckeho nadšenia, ktoré si chce, ešte tak trocha maximalisticky, podmaniť všetky parametre tejto hudby, a treba povedať, že jeho vysoké polohy „moyzesovcov“ chvíľami riadne potrápili. Potom Dve etudy pre sláčikové kvarteto, kontrastné Presto a Andante, pôvodne z r. 2005/2006, prepracované v minulom roku. Len potvrdili Zagarov cit pre komorný žáner a obratnosť v narábaní s médiom sláčikového kvarteta. V hudbe, ktorá akoby symbolicky naznačila dve výrazné charakterové polohy skladateľa – hravo pulzujúcu a hlboko melancholickú –, sa popri živej invencii zračí aj skladateľov jemný intelekt, ktorý bráni prekročeniu pomyselných červených čiar dobrého vkusu. Platí to aj v takých dielach, akými sú dva z jeho voľného a otvoreného cyklu Blumentálskych tancov (č. 5 a 6). Nie, nejde tu len o odľahčené ironizujúce úškľabky smerované k niekdajšej bratislavskej salónnej hudobnej kultúre. Sú to v pravom zmysle kompozície a nechýba im obsah ani hĺbka, hoci neraz pracujú s materiálom na hranici banality. Zagarovu schopnosť intuitívne balansovať na tomto rozhraní, no príliš sa pri tom nezašpiniť, úprimne obdivujem. Oblúk sa uzavrel Eklogou pre sláčikové okteto dokončenou len v tomto roku. Ak by sme mali zhodnotiť skladateľský vývin autora medzi rokmi 1995 a 2022 (hoci túto možnosť čiastočne oslabuje fakt, že viaceré z diel na programe boli dodatočne prepracované), dalo by sa hovoriť o ceste k zjednodušeniu, sprehľadneniu a k dokonalým proporciám, dovoľujúcim vyniknúť expresivite bez toho, aby obťažovala. V tomto zmysle Peter Zagar nasleduje cestu väčšiny klasikov. A je skvelé, že si za touto cestou stojí s úprimným presvedčením bez potreby predstierať. Jednoznačne to ocenilo aj dosť početné publikum, ktorého aplauz rozhodne nebol len formálnym zdvorilostným prejavom.
Článok bol zverejnený v časopise Hudobný život 04/2022.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.