S príchodom kalendárnej jari zastihlo Gruzínsko neobvykle chladné počasie s nádielkou snehu, na akú si miestni nepamätajú celé desaťročia. Pandemické obmedzenia konečne povolili a po dva a pol roku nastal čas, aby som sa aspoň na týždeň od 19. marca vrátil do krajiny, v ktorej som rokmi nadobudol množstvo priateľov a známych, a zistil, ako sa z pandémie pozbierala jej hudobná kultúra.

Karty v tomto smere našťastie veľmi nezamiešala ani vojnová situácia, hoci v spoločnosti je táto téma citeľne prítomná. Tbilisi je vyzdobené ukrajinskými vlajkami a – na prvý pohľad paradoxne – tu počuť ruštinu v oveľa väčšej miere než po minulé roky. Je to preto, že napriek jednoznačnej podpore obyvateľstva Ukrajine Gruzínsko neuvalilo na krajinu agresora sankcie a neuzavrelo svoje hranice ani letiská, a tak sa Tbilisi stáva útočiskom prevažne pre mladých ľudí z Ruska či Bieloruska, ktorí nesúhlasia s domácimi režimami. Mnohí prišli takmer bez peňazí, ochotní robiť akúkoľvek prácu, a Gruzínci v tomto smere prejavujú svoju pohostinnosť a solidaritu, nakoľko to dovoľujú ich možnosti. Mnohí sa tu zastavili len prechodne: mladí muži z Ukrajiny a Bieloruska, ktorí odtiaľto išli bojovať proti okupantom ako dobrovoľníci, žena s malým chlapčekom, ktorá cez juhozápadné Rusko unikla z Mariupoľa, aby sa po kľukatých cestách dostala cez Kaukaz na letisko v Kutaisi, odkiaľ smerovala za príbuznými do Prahy…

Ruštinu bolo počuť aj na kultúrnych podujatiach, ktoré sa už, našťastie, rozbehli v plnom prúde a sú prejavom zvláštnej, až neobvyklej schopnosti miestnych adaptovať sa na akékoľvek podmienky. Ak v dôsledku pandémie zaniklo jedno miesto, kde sa pravidelne hrávala živá hudba, teraz sa objavili aspoň dve­‑tri nové a hudba v nich pulzuje vari ešte intenzívnejšie než predtým. Negatívny posun som nezaznamenal ani v Centre Džansuga Kachidzeho, kde sídli Tbiliský symfonický orchester. Zvedavosť ma zaviedla na jeho koncert hneď v prvý večer môjho týždňového kaukazského pobytu (19. 3.), na programe bola nemecká klasika – Mendels­sohnove Koncertantné kusy pre dva klarinety a orchester a Beethovenova Pastorálna symfónia. Za dirigentský pult sa postavil Revaz Džavachišvili, šéfdirigent opery v Kutaisi, sólistami boli Dimitri Bokolišvili a Giorgi Oikašvili. Milým prekvapením bola úroveň oboch klarinetistov (so skúsenosťami zo štúdií v Taliansku a Nemecku), ich pochopenie pre štýl tejto hudby, tónová kultúra aj technická výbava, hoci s niekoľkými chvíľkovými prejavmi príslovečnej gruzínskej nedbanlivosti. Orchester, ktorý sa azda najkomfortnejšie cíti v hutnom šostakovičovskom symfonickom teréne, preukázal obdivuhodnú snahu o štýlovú korektnosť; dirigent tu zjavne zúročil svoje skúsenosti s klasicistickým repertoárom, ktorému sa s tbiliskými symfonikmi venoval aj v minulých...

 

 

...pokračovanie článku nájdete v čísle 04/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.

Aktualizované: 03. 05. 2022
x