Po dvoch pandemických rokoch, keď sa v roku 2020 festival klasickej hudby v Košiciach vôbec neuskutočnil, a o rok neskôr v posunutom letnom termíne, máj tohto roka patril opäť Košickej hudobnej jari. Kedysi som zvykol vyjadrovať nespokojnosť nad tým, že vo východoslovenskej metropole máme veľmi ďaleko od reprezentatívnej mohutnosti BHS, že dev䝬 desať koncertov je pre naše zázemie až príliš málo a že napríklad o kvalitných zahraničných orchestrálnych telesách môžeme len snívať. Dnes sa na to pozerám už realistickejšie a beriem do úvahy, že ani tých deväť koncertov nebýva zďaleka vypredaných a že teda buďme radi, že máme to, čo máme…
Orchestrálny blok v domácej réžii
Podarilo sa mi navštíviť sedem koncertov, z toho jeden oratoriálny, tri symfonické (treba dodať, že ide o dodatočné realizácie podujatí, ktoré sa pre kovid neuskutočnili v pôvodných termínoch) a tri komorné. Najčastejšie účinkovali hráči Štátnej filharmónie Košice (na všetkých symfonických koncertoch aj oratoriálnom), ktorých dvakrát viedol nový šéfdirigent Robert Jindra a raz už bývalý šéfdirigent Zbyněk Müller. Bolo veľmi poučné sledovať práve rozdiely v interpretačnom prístupe týchto dvoch mužov s taktovkou. Jindra si vzal na starosť najprv Večer francúzskej hudby (28. 4.) s dokonale neznámym programom francúzskych romantických majstrov Lala, Masseneta a Chaussona. Roberta Jindru som videl zhodou okolností dirigovať prvý raz, a môžem podčiarknuť, že moju náročnú zvedavosť naplno uspokojil. Vynikal veľmi účinným a zrozumiteľným gestom (bez taktovky), úžasným nadhľadom a prehľadom aj obrovským potenciálom výrazovej intenzity. Pritom všetkom však perfektne frázoval: ostro, pichľavo, korenisto… Jindrovi je vlastná aj určitá excentrickosť, v emocionálne exponovaných pasážach sa cítil ako doma. A čo je azda najdôležitejšie, v jeho prístupe bolo cítiť zmysel pre hudobnú procesualitu, pre nenásilné plynutie času – čo mi možno najviac chýbalo pri bývalom šéfdirigentovi. Bola by škoda nespomenúť aj suverénnu brilantnosť a kultivovanú i intuitívne reflexívnu senzitívnosť mladého klaviristu Mareka Kozáka v Massenetovom Klavírnom koncerte. Na druhej strane si vypomohol prítomnosťou notového materiálu.
Druhý Jindrov večer sa odohral 12. 5. V Harfovom koncerte Alexandra Mosolova mu s veľkým úspechom sekundoval senzačný muž, harfista Xavier de Maistre. Mimochodom, túto skladbu pôvodne avantgardného autora som počul druhýkrát a môj percepčný vnem bol podstatne priaznivejší ako pri prvej príležitosti – možno aj vďaka interpretácii. V druhej polovici zaznela Beethovenova Siedma symfónia a bol to veru ukážkový Beethoven plný kontrastov, energie, rytmickej živelnosti a temperamentu (ale aj majestátnej nehy v 2. časti a účinných crescend). Jindra presvedčil o perfektnom zvládnutí výstavby a zmysle pre napätie celku.
Košickí filharmonici vystúpili aj na koncerte venovanom Mahlerovi (5. 5.) a jeho Prvej symfónii pod taktovkou Brita Finnegana Downieho Deara. „Povinnú jazdu“ prvej polovice predstavoval Haydnov Koncert D dur pre violončelo a orchester v sólistickom podaní VáclavaPetra (inak prvého violončelistu Českej filharmónie), a išlo o výkon veľmi sústredený, temperamentný, brilantný i poetický – hoci sa Petr snažil vyhnúť badateľnej agogike. Samotný Mahler celkovo pohladil dušu, ale nijak nestrhol: niekedy sa mi zdal dokonca chudokrvný a znejúci s určitým citovým odstupom, ktorý veľmi prekážal v pomalých expresívnych úsekoch. Dirigent sa sústredil na monumentalitu veľkých línií a rýchle úseky zneli dostatočne prudko a výbušne. Hoci nezvyknem karhať orchestrálnych hráčov kvôli zopár kiksom, v tomto prípade sa mi na niektorých miestach lesné rohy a trúbky zdali až príliš neisté. Aspoňže sa ku koncu skupina hornistov v súlade s pokynom v partitúre postavila…
Záverečný koncert (26. 5.) patril Antonínovi Dvořákovi a jeho oratoriálnej kantáte Svatební košile pod vedením Zbyňka Müllera. Bývalý šéfdirigent ŠfK preferoval dramatickú vyhrotenosť a extatické burácanie, k tomu som bol najmä v prvej polovici rozsiahleho diela svedkom častej nervóznej uponáhľanosti, čo znemožnilo pokojné, veľkorysé vykreslenie frázovania v orchestri. Napriek tomu v konečnom dôsledku táto „hororová“ skladba zapôsobila katarzne. Z trojice vokálnych sólistov ma najviac presvedčila sopranistka Jana Sibera, ktorá výborne nasadzovala vysoké polohy a pekne vykresľovala hudobné charaktery; najmä jej záverečné sopránové sólo bolo veľmi expresívne a lyricky vrúcne. Tenorista Juraj Hollý spieval trochu matne a menej výrazne. Najmä jeho a inak kvalitného barytonistu BorisaPrýgla orchester neraz zvukovo „zotrel“. Výkon Českého akademického zboru možno označiť za výborný, s mohutným a nosným zvukom – nie však za mimoriadny.
Pokračovanie článku nájdete v čísle 06/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.