Posledným predprázdninovým vystúpením súboru Quasars Ensemble v Malom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu 29. 6. sa niesla idea koexistencie. Toto slovo, vypožičané z názvu skladby Dušana Martinčeka, bolo možné chápať vo viacerých významoch. Tým najlapidárnejším bola koexistencia sláčikových nástrojov, resp. dvoch klavírov, ktoré nominálne tvoria pomerne ustálené obsadenia – sláčikové kvinteto (s kontrabasom) a klavírne duo –, no v tvorbe skladateľov 20. a 21. storočia podrobené zásadným skúškam a prehodnoteniam. Druhý význam by sme mohli hľadať v dramaturgickej konfrontácii vzájomne rôznorodých skladateľských poetík troch (už nežijúcich) domácich autorov a jedného severoírskeho súčasníka. Všetky ostatné už boli viac či menej metaforické, poďme však k samotnej hudbe.
Zaujímavou raritou je Concertino pre husle a sláčikový orchester op. 11 Jozefa Podprockého, ktoré je absolventskou prácou skladateľa v kompozičnej triede A. Moyzesa z r. 1970 a oveľa neskôr (2005) prešlo revíziou. Jej výsledkom je verzia pre husle a sláčikové kvinteto. Sólového partu sa ujal stály člen ansámblu Peter Mosorjak, a hoci koexistencia so sprevádzajúcim kvintetom pod taktovkou umeleckého vedúceho Quasars Ensemble, Ivana Buffu, ponúkla pomerne kompaktné znenie, z koncepcie diela každým pórom dýchala túžba po naozaj veľkom, v plnom zmysle symfonickom sláčikovom aparáte. Takto ho autor pôvodne zamýšľal a takto by sa aj malo hrávať – podobne ako treba s „veľkými“ sláčikmi hrať napríklad Zeljenkovu Symfóniu in C. Čo vlastne predostrel materiál diela? Veľmi zaujímavý a dynamický koncept krátkeho a rýchleho úvodného prelúdia, ktoré pripraví pôdu pre centrálnu passacagliu. Tá je sama osebe...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 07-08/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.