Je vždy skvelou správou, ak sa v našich končinách rozbehne nový životaschopný festival klasickej hudby s jasnou víziou a cieľavedomým zámerom osloviť aj nových poslucháčov. To je aj prípad festivalu Piano Days, čiže Dní klavíra na Slovensku, ktorý sa 2.– 8. 5, konal už druhý raz, v neposlednom rade vďaka organizačnej agilnosti občianskeho združenia InMusic, jeho ústrednej postave Ivana Šillera. Organizátori oslovili osem, resp. deväť slovenských klaviristov, patriacich do najmladšej, mladej a strednej generácie, a vyčlenili im osem koncertov v rôznych krajských mestách: v Košiciach, v Bratislave, Nitre a v Žiline.
Festival otvorili manželia Buffovci v Košiciach 2. 5.; o koncerte sme podrobnejšie písali v minulom čísle HŽ v rámci reportu z Košickej hudobnej jari. Pokračoval Jakub Čižmarovič v Slovenskej filharmónii 3. 5. s programom výhradne z hudby 20. storočia (tento dramaturgický ťah zopakoval neskôr Ivan Šiller, ale hudba uplynulého storočia mala významné zastúpenie na väčšine koncertov, a to vrátane slovenskej tvorby). Z dôvodu aktuálnej geopolitickej situácie a so zámerom vyjadriť solidaritu Čižmarovič predviedol aj dielo ukrajinského skladateľa Myroslava Skoryka Partita č. 5. V mojom ponímaní išlo o miestami pútavú, ale neraz banálnu zmes dadaizmu a eklekticizmu. Tak či tak, (ľubovoľnú) ukrajinskú klavírnu skladbu naživo zrejme nikto z nás dosiaľ nepočul.
Čižmarovič sa vo všeobecnosti ukázal ako nesmierne mnohostranný interpret, vášnivý, patetický, démonický či poetický súčasne, ktorý muzicíruje spontánne a s mohutným elánom, ale rovnako s tektonickou premyslenosťou a disciplínou. A, samozrejme, s virtuóznou suverenitou. Jadrom programu bola siedma a ôsma klavírna sonáta Sergeja Prokofieva; najmä Siedma sonáta dokázala poslucháčom vyraziť dych, pričom 3. časť totálne fascinovala svojou úpornou tvrdošijnou motorikou. Nezabudnime ani na diela domácich autorov, výber z prelúdií Dušana Martinčeka (medzi nimi aj pre ľavú ruku) a Five miniatures for piano od Ľubice Čekovskej. Kým v Martinčekovi sme mohli vyabstrahovať skriabinovské alebo neoklasicistické názvuky, v prípade Čekovskej išlo o rozmarné, kvázi improvizačné kúsky, priečiace sa zaradeniu do konkrétneho „šuplíka“.
O deň neskôr (4. 5.) sa v Nitre predstavili dvaja mladíci, úspešní konzervatoristi Emanuel Maňuch a Marek Lukáč. Obaja sa ukázali ako veľké nádeje pre budúcnosť, ako výrazné talenty v procese kryštalizácie, hľadania vlastného osobitého interpretačného prejavu. Ich repertoár bol široký, od Bacha po súčasnosť, čím poskytli muníciu pre hudobných kritikov… Napríklad Maňuchov Beethoven (Sonáta op. 81) bol koncentrovaný a energický, s pointovaním kontrastov, s minucióznou artikuláciou, no v 3. časti mohol ísť „viac dopredu“. Vo všeobecnosti mladého klaviristu charakterizovala suverénna brilancia, niekedy však až strojená kultivovanosť a akoby eliminácia skutočne markantných hudobných charakterov. Ťažiskom a záverom jeho recitálu sa stala Lisztova Danteovská sonáta. V nej sa mi občas žiadalo väčšieho ťahu a menej opatrnosti, na druhej strane treba pochváliť znamenitú tónovú kultúru, zvučné a sympatické forte vo všetkých registroch, serióznu koncepciu a presvedčivý záver. Medzi Beethovena a Liszta Maňuch včlenil po jednej koncertnej etude od Skriabina, Chopina a Rachmaninova, ako aj Pavanu za mŕtvu infantku od Ravela, pričom tieto krátkodyché útvary vyzneli nanajvýš pozitívne.
...
V pokračovaní článku sa dočítate ešte o nasledovných festivalových vystúpeniach:
5.5., Kamil Mihalov
5.5., Ivan Šiller
8.5., Peter Pažický
8.5., Daniela Varínska.
Pokračovanie článku nájdete v čísle 07-08/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Peter Pažický
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.